Nápad ísť na výstavu Joana Miróa a Diega Rodrigueza de Silva y Velázqueza by sa zdal neškodný a určite bezpečný. Maľby obidvoch milujem a nezostávalo iné, len sa na ne tešiť. Cha, smeje sa poludný démon, ja ti dám! Aj dal. Nevšimol som si, že moji spoločníci majú iné nastavenie, čo sa umenia a chutí týka, takže som po pár nejapných poznámkach môjho spoločníka z výstavy Miróa zutekal a po dlhom uvažovaní, či pôjdem domov naspäť vlakom, som skončil v reštaurácii pre biznismenov a turistov, kde som sa skoro udusil suchým teľacím rezňom, čo úplne zlomilo môj ďalší odpor a nechal som sa hnusnou veternou Viedňou, plnou turistických hôrd, trepať na výstavu trpaslíka Lautreca.

Koncom augusta tohto roku sme zháňali helmu. Pre jedného z ukrajinských chlapcov, ktorý dostal povolávací rozkaz. Jeho otec prišiel na nákup do Prahy. Na nepriestrelnú vestu z finančných dôvodov vopred rezignoval. Chcel, aby helma bola parabolická s certifikátom. Našli sme na internete dva obchody, akurát tá helma stála v základnej výbave 8 000 korún, v plnej až 100 000. Pre človeka z Ukrajiny neuveriteľná suma a navyše tovar súkromníkovi nepredajný. Pre našinca neuveriteľné, že si vojak musí za vlastné kupovať výstroj, pretože inak by šiel do boja bez neho. Vlastne už to slovo „ísť do boja“ znie pre moju generáciu zvláštne. Slúžili sme za komunizmu povinne, bez akéhokoľvek náznaku patriotizmu, motivácie, chuti. Zrušenie základnej vojenskej služby po Novembri sme uvítali.

Andrej Zvjagincev – to meno stojí za zapamätanie, ak ste tak doposiaľ nespravili. Jeho debut Návrat z roku 2003 rozčeril hladiny filmových festivalov. Rovnako aj nasledujúce Vyhostenie či Jelena. Najnovšia snímka Leviatan je nateraz Zvjagincevovým chef-d' oeuvrom. Skvelý, a zároveň veľmi znepokojujúci film. A, ako to už býva, je nielen o Rusku, ale aj o nás.

Jakým způsobem se v Evropské unii hájí národní zájmy jednotlivých zemí? Nevím, zda se debata o této otázce vede na Slovensku, ale u nás v Česku byla ještě nedávno celkem populární.

Na internete sa dá nájsť video s mužom, ktorý sa počas krupobitia vyrúti z bytu k svojmu luxusnému autu, vymrští sa na jeho strechu a tam vlastným telom bráni krúpom, aby nepoškodili jeho unikátny lak. Je to niečo medzi plávaním technikou prsia, ale viac sa to podobá na štýl ropuchy v kŕčoch. Keď uvážime že nejedna hrudka toho ľadovca má priemer aj 4 cm, tak vieme vypočítať, že dopadá na zem rýchlosťou temer 90 km za hodinu. Čiže to plávanie na streche pre tohto Argentínčana vôbec nie je bezbolestné. Aj takto môže vyzerať slobodné rozhodnutie obetovať sa pre lásku ku kúsku solídne vytvarovaného plechu.

Dňa 9. októbra zomrel vo veku 68 rokov matematik, filozof a kňaz Rudolf Fiby. Keď prišiel v roku 1964 študovať matematiku do Bratislavy, zaumienil si, že si musí spraviť jasno v svetonázorových otázkach. Začal štúdiom knihy Základy marxistickej filozofie od Miroslava Kusého. Potom cvičil a študoval jógu. V piatom ročníku mu kamarát požičal Bibliu. V jednej chvíli povedal, vtedy ešte hypotetickému Kristovi: „Ak existuješ a toto je pravda, prosím, daj mi to nejako vedieť.“ O niekoľko týždňov ráno sa zobudil a zistil, že je veriaci kresťan.

Máme za sebou prvé epizódy Sanitky 2 a veru, nie je to celkom márne. Príbeh nadväzuje tam, kde sa nadviazať dá a kde sa nedá, začína sa nový. Aj nakrútené je to veľmi slušne, každú investovanú korunu či euro vidieť. Príjemné prekvapenie, popierajúce jednu zo základných popkultúrnych téz, že móda nemá pamäť. Mainstream nemá pamäť.

Silvo Krčméry sa zoznámil s Dominikom Tatarkom v druhej polovici osemdesiatych rokov. Keď sa u neho v podkroví Silvo prvýkrát usadil, Dominik mu povedal: „Dajte si, prosím, dolu okuliare.“ Keď si ich Silvo sňal, Dominik povedal: „Máte tvár ako apoštol!“ A odvtedy ho už Dominik medzi nami takto menoval. Silvo Krčméry bol apoštol, ktorý celý život kráčal „naboso v sandáloch.“ Bol výnimočne nadaný, vedel cudzie jazyky, vedel pekne spievať, mal skvelú pamäť, ukončil na Karlovej univerzite v Prahe medicínu.

Pred ôsmimi rokmi som dala zbohom veľkomestu, pohľadom objala amsterdamské kanály a krásnu vežu Westertoren, a odsťahovala sa na najsevernejší výbežok Holandska, do dedinky Finsterwolde. Keď zmena, tak poriadna. Finsterwolde má 2 445 obyvateľov, pričom 18 percent je starších ako 65 rokov. Je tu jeden kostol, dve krčmy, jeden predražený supermarket a jeden obchod s odevmi, aké si žena s troškou sebaúcty neoblečie ani do rakvy. Príroda je drsná. Keď je zamračené, oblaky sa takmer dotýkajú zeme. Kam sa pozriete, všade rovina, s obzorom zliata do celistvej plochy.

Také horúčavy, aké boli koncom minulého týždňa tu u nás v Česku a v Poľsku, boli pred mesiacom ďaleko na severe. V pobaltskej Rige. Spali sme v tom istom hoteli ako premiér Petr Nečas a šéfka jeho sekretariátu Jana Nagyová. Pôsobilo zvláštne a pre lotyšských hostiteľov až trochu urážlivo, že sa premiér a jeho pravá ruka zavreli hneď po prílete vo svojom obrovskom apartmáne a namiesto prechádzky Rigou a večerou aspoň niekde v meste si dali priniesť jedlo na izbu a potom sa tam... asi do noci radili.