Kazimierz Florian Flocke má stisk ruky ako hrdý sedliak. V sobotu predpoludním som s týmto štátnym tajomníkom ministerstva poľnohospodárstva asi hodinu a pol debatoval o poľských roľníkoch a vývoze poľských potravín aj do Česka a na Slovensko. Pri jeho odchode som sa ho po poľsky spýtal na to, čo som tak trochu tušil, ale s istotou som to nevedel. „Pán viceminister, je pravda, že ste Kašub?“ Plocke sa len usmial, a potom mi svojím rodným jazykom odpovedal: „Jo, gwësno.“ To neznamená nič iné ako „Áno, iste.“

Bola sobota, rezervácia auta, ktorým som mal ísť na reportáž do vojnových zón konfliktu z deväťdesiatych rokov, Vukovaru a Osijeku, sa ukázala ako neplatná, a iné auto sa začiatkom prázdnin požičať prakticky nedalo. A tak som prišiel na záhrebské hlavné nádražie, čo je krásna uhorská secesná budova, a kúpil som si lístok do Rijeky. Cesta mala trvať štyri hodiny, ale pred odchodom jediného a posledného vlaku, čo šiel naspäť, mi zostávalo päť hodín na prehliadku prístavu, ktorý mal pre mňa mystický rozmer.

Varšava nebola zničená. Väčšina toho najkrajšieho, čo stálo v predvojnovej Varšave, bolo postavené znovu. Neraz z tehál z vtedy nemeckej Breslaui, Danzigu či Stettina, z tehál, ktoré tam po tom, ako sa doba upokojila a Poliaci zistili, že tam budú žiť azda už natrvalo, chýbali. Varšava, varšavské Staré a Nové mesto, Nowy Swiat, Kráľovský zámok, Lazienky, Wilanow, to všetko je tu a prekvapuje tých, ktorí majú o Varšave predstavu ako o meste panelákov a stalinistického Paláca kultúry, svojou krásou.

Mohol by som byť na Miloša Zemana hrdý. Pravdaže, na červenom koberci pred Prezidentským palácom si ho Ivan Gašparovič otočil ako medvediar medveďa, ale inak hovoril omnoho rozumnejšie, než sme to desať rokov počúvali od jeho predchodcu. Len chvíľami som sa trochu zarazil, či ešte od pultu v sále bratislavského Prezidentského paláca hovorí prezident Českej republiky alebo jej premiér, prípadne kombinácia obidvoch.

Mal som veľmi zmiešané pocity, keď som videl, ako si Václav Klaus s Ivanom Gašparovičom vymieňajú najvyššie české a slovenské štátne vyznamenania v brnianskej vile Tugendhat. Niekoľko priateľov mi blahoželalo k tomu, že som vlastne Václavovi Klausovi svojou otázkou najvyššie slovenské vyznamenanie zariadil. Iní, informovanejší, dodávali, že som možno ešte väčšmi zariadil najvyšší český rad Ivanovi Gašparovičovi.

Celá Európska únia žila vo štvrtok témami ako banková únia či príprava rozpočtu EÚ na ďalších sedem rokov, čo boli centrálne námety summitu, na ktorý sa do Bruselu začali zlietať európski štátnici.

Na zozname „pravdoláskarov“ mi medzi novinármi patrí veľmi čestné druhé miesto. Ťažko by som spomínal na moment, keď som s Václavom Klausom naposledy v niečom súhlasil. A pokiaľ ide o osobnosť druhého českého prezidenta, som toho názoru, že Klaus Českej republike neprospieva, ale škodí.

Z Prahy do Bratislavy mi to ide každé dve hodiny. Posledné týždne som vo vlakoch medzi našimi hlavnými mestami takým častým cestujúcim, že by som mohol dostať nejakú množstvovú zľavu. Tie vlaky však nechodia len z Česka na Slovensko, ale omnoho ďalej. Jeden z nich končí až kdesi v Belehrade, ten, ktorým idem práve teraz, vyrazil niekedy ráno z nádherne znejúceho miesta Hamburg-Altona. Všetky však vychádzajú z Berlína a cez Prahu a Bratislavu dôjdu do Budapešti.

To mesto ma nikdy neprestane fascinovať. Keď som šiel platiť izbu vo svojom hoteli, mimochodom, kúsok od radnice v samom centre Gdanska, nedalo mi to, aby som sa nespýtal. Modro-biele dlaždičky so stredovekým výjavom obrovských plachetníc, kotviacich zopár metrov od námestia, vyzerali neuveriteľne. „Áno, tie sú pôvodné holandské, zo šestnásteho storočia,“ povedala mi recepčná z nášho hotela, ktorý niesol hrdý názov, čo sa dá preložiť ako Holandský dom.

Mám babičku v domove dôchodcov. Dnes sa tomu zariadeniu hovorí trochu inak, myslím, že domov seniorov, ale výsledok je ten istý. Babička je zdravotne relatívne v pohode, hlava jej pracuje ako zamlada a jesť jej chutí. Okrem občas nedobrého výkonu kuchyne sa na nič nesťažuje.