Ešte šťastie, že človek nikdy netuší, kde a kedy sa ho môžu dotknúť Umenie a Kultúra. Môže sa mu to pritrafiť celkom nevdojak, len tak, an pasán, ako vravia Francúzi (a to ani nemusí pasanovať naprieč Lotrinskom...). Dostali sme pred 1. júnom s manželkou pozvanie na malý koncert ku Dňu detí. Nepatrilo sa nejsť (aj pri nepretrhanej mrkve, bola sobota a čas začiatku 17.30), lebo veď 4/6 vystupujúcich boli naši ľudia. Ale v Múzeu Chorvátov na Slovensku, v Devínskej Novej Vsi, sme si potom naozaj v duchu blahoželali, že sme šli.

Myšlienky, ako vieme, majú svoje konzekvencie. Neprekvapilo ma preto, že pred pár dňami Richard Dawkins, známy autor a filozof, ktorý kedysi prednášal na Oxforde, nepriateľ Pána Boha a všetkých náboženstiev, ako označil sám seba, na Twitteri vyhásil, že ľudské plody s Downovým syndrómom treba zlikvidovať.

Naše malé zmeny na tento rok nebudú len samá pozitívna psychológia a pomáhanie druhým. Kým sa nenaučíme hovoriť NIE, všetky ostatné rady sú zbytočné. Nebudeme mať totiž na ne čas.

Francúzsky režisér Sylvian Chomet nakrútil svoj prvý dlhometrážny hraný film. Má názov Attila Marcel. Je v ňom jemný humor, má dokonalú obrazovú kompozíciu, nostalgickú atmosféru a určite stojí za pozretie.

Na čo myslím, keď píšem? Čo si asi myslí čitateľ? Ako si vyberám pre svoje články a blogy témy? A koho chcem vlastne nimi osloviť, kým otriasť a kým pohnúť? Takéto otázky sú medzi nami, ktorí sa dali na publikovanie svojich názorov a myšlienok, bežné. Takisto u ľudí, ktorí zasvätili svoj život informovaniu v médiách a tlači. Poučka hovorí, že definovať si predmet nášho žurnalistického záujmu je kľúčová vec, najmä preto, aby sme sa ubránili pred prepadnutím sa do absurdných zovšeobecnení, nezačali používať nezrozumiteľný jazyk alebo písať texty, ktoré sa podobajú na vysvetľovací manuál.

Milí priatelia. Žijeme v slobodných časoch, no napriek tomu mám zakázané písať o rybách. O tých v mori by som sa azda zmieniť mohol. Nemôžem však písať o rybách malých – akváriových. Vraj je to nemužné, smiešne, trápne a v istom zmysle aj nestatočné. „Budeš za blázna, radšej sa s tým nikomu nechváľ,“ poznamenala moja manželka, keď som jej povedal, že mám v práci akvárium. V ten deň sme v kine stretli bezdomovecky vyzerajúceho muža s igelitkami nabitými elektrosúčiastkami. Hovorím: „Hľa, rádioamatér.“

Odborné superhity ako napríklad Stret civilizácií Samuela Huntingtona (1997) tvrdia, že o podobu sveta sa hrá na demarkačnej línii medzi súčasnými veľkými civilizáciami. Je rok 2014 a mám pocit, že o budúcnosti sa nerozhoduje iba na rozhraní civilizácií (kultúr), ale predovšetkým vnútri každej z nich. Vlastne skôr by sme mali hovoriť o civilizovanosti (kultúrnosti) jednotlivých ľudí. To my sami navzájom sme si často najväčší nepriatelia. Nezriedka sa stáva, že chýba pocit blízkosti u blížnych najbližších. Závidíme si, deti sa nám javia ako príťaž, rozvádzame sa ako na bežiacom páse, svojich staručkých rodičov hriešne zanedbávame, alebo dokonca i zneužívame, okrádame sa navzájom.

Vždy boli vpredu a tlačili sa do finále každého šampionátu. Vždy reagovali na trendy futbalu a nikdy v ňom nestáli bokom. Vždy mali visačku turnajového mužstva, ale teraz im už väčšina pripisuje vysoké body aj za umelecký dojem. Nemci.

Po toľkých rokoch za mrežami som vzdialený myšlienke idealizovať si tých, s ktorými som bol nútený sa stretávať. Koniec koncov, mnohí odsúdení majú svoje princípy.

Gent. Kultúrni turisti si spomenú na „tri veže“, grachty a Gravensteen. Sú to všetko pekné veci, ale ani jednu z nich som si v tomto „hrdom meste” nepozrel.