Keď som prišla z pôrodnice domov, chvíľu som sa pozerala na pákovú batériu nad drezom v kuchyni a rozmýšľala, ktorým smerom tečie studená a ktorým teplá voda. Prázdno. Moja sestra tvrdí, že pôrod je osvietenie. A to som mala pôrod, ktorý môžem považovať za životný zážitok! Tak ako iní investujú do exkluzívnej dovolenky v neznámom, krásnom svete, my sme investovali do pôrodu v neznámom, krásnom, rakúskom zdravotníctve. Pôvodne som túžila rodiť do vody, a to sa dalo v Hainburgu, v nemocnici, ktorá je od nášho petržalského bytu vzdialená pár minút autom, bez problémov.

Milý Marián Kotleba, keďže si sa už dostal tak ďaleko, ako si sa dostal, a hrozí, že sa dostaneš ešte ďalej, mám k Tebe pár prosieb. Ako občan, aktivista a rojko, dievča, čo navštívilo vyše sto slovenských rómskych osád, pobývalo v chyži s Rómami a delilo sa s nimi o smútky i radosti, mám pre Teba pár informácií, ktoré ty nemáš, pretože si za nimi nikdy neprišiel v mieri.

Naši redakční kolegovia, Matúš Zajac a Boris Németh, získali nedávno veľké ocenenia. Matúš získal prvé miesto v súťažiach Czech Press Photo a Slovak Press Photo, Boris uspel na Slovak Press Photo. V čom vidia zmysel takýchto súťaží a aké témy ich zaujímajú?

V olympijskej publikácii Imricha Hornáčka o Mníchove a Sappore 1972 má kapitola o biatlone názov „Bež a páľ!“ Biatlon bol vtedy pomerne mladým olympijským športom (v programe od 1960), mal dve disciplíny (preteky na 20 km a štafetu). Dnes by sme mohli jeho čarovnú formulku rozšíriť na „rýchlo bež a rýchlo páľ!“

Nemotorný vták s dlhým zobákom mal v logu firmy vtipne symbolizovať letectvo. Online predaj leteniek zase symbolizuje zakladateľka portálu Pelikán Tatiana Ondrejková.

Príliš málo vlád dokáže skrotiť bujnejúci sociálny štát skôr, než udrie katastrofa. V dôsledku toho nakoniec niektorí občania prekonajú ekonomickú obdobu infarktu: čaká ich drsný pokles životnej úrovne. Stanú sa totiž obeťami koncovky neudržateľných programov.

Jedného rána Thiri predtým, ako vyšlo slnko nad Yangonom, volala na svojho brata. „Mám zlé správy, vyzerá to opäť na prevrat, je to neuveriteľné, ale asi sa to vracia späť.“

Tá olympiáda, tá je! Cez chvíľku voľna sa nemôžem zadívať ani len na záznam súbojov, pretože ma to núti dopozerať ich až do konca. To meranie síl je na rozdiel od seriálov skutočné. Každý z pretekárov má dve nohy aj ruky, rovnaký sneh aj ľad. V kolektívnych športoch hlava pri hlave a plece pri pleci. Pri individuálnych športoch na štarte dotiera v hlave večná otázka: Dokážem byť lepší ako tí predo mnou? A tí po mne dokážu byť horší? To je psychológia športu, nikto nemá nič dopredu zaistené, aj šťastie je slepé. Všetko sa deje teraz! V hlave, nohách, srdci. Tu rozpoznáš charakter človeka presne v momente, keď musí siahnuť na absolútne dno svojich síl.

S Jozefom Bžochom sa poznám odjakživa. Aspoň mám taký pocit. Ale určite od čias, keď som ešte ako decko chodil do Bratislavy na prázdniny k tete. Jožko bol spolužiakom môjho otca na fakulte, a tak som ho bral trochu ako rodinu. Mám ho rád ako človeka oddaného knihám, literatúre.

Nikdy nezabudnem na ten obraz, ako stojíme s Blahom Uhlárom uprostred zdemolovanej krčmy Stoka a Blaho sa snaží nájsť v spúšti na podlahe medzi stopami krvi, skla a triesok ďalší kúsok drievka z rozsekaných dvier. Ten pocit totálneho zúfalstva sa mi navždy spája s tými kúskami drievok, ktoré Blaho dvíha zo zeme a prikladá k sebe, akoby to malo vôbec zmysel – lepiť teraz v noci dvere po útoku neonacistov, ktorí sem vtrhli ako húf sarančí. Dosekaní ľudia, policajti aj záchranka odišli, ostali sme sami. Vtom sa Blaho na mňa zahľadel, rozosmial sa zúfalo a vraví: „Ja ako večný kuvik by som mal byť vlastne spokojný! Konečne sa splnilo to, čo som predpokladal!“