Kúpili sme vysávač, neťahal poriadne, tak sme ho šli vrátiť. Keď toto urobím s knižkou, dívajú sa na mňa ako na blázna. Akože zlá? Aj preklad kríva, odpovedám, Nat King Cole nie je Nat kráľ cola, aj štylisticky, aj gramaticky, ba dokonca ideovo – ale túto chybu nespomínam, lebo, pripúšťam, autor si môže myslieť čo chce – a na reklamáciu už by toho malo byť aj tak dosť. Ale nikdy to nestačí, za žiadnu knižku mi ešte peniaze nevrátili.

V léčebnách dlouhodobě nemocných je prý průměrná šance na dožití osmdesát dnů. V horizontu těchto dnů pacienti umírají na dehydrataci anebo podvýživu. Mám tyto informace od člověka, který situaci zná z první ruky. Drtivá většina lidí u nás umírá mimo domov – na interních odděleních špitálů, v domech seniorů, v hospicech a na LDN-kách.

Ozval se kolega s nápadem, abych napsal něco o kultuře staroslavného města Prahy. Kultura? Zabzučelo mi v hlavě. Cožpak máme dnes nějakou kulturu?

Politiky sme si v posledných mesiacoch užili až-až. Politiky v podobe ľudovomúdrostného pánskeho huncútstva a špinavých hier. A bezpochyby budeme v užívaní pokračovať naďalej – pravdepodobne vo veľkých, bezpečie duše ohrozujúcich dávkach. Ak sa niekomu máli realita, nech zájde do kina.

Neviem, ako u vás na Slovensku, ale u nás v Česku je to už takmer kampaň. Kampaň proti poľským potravinám. V poľských potravinách sa údajne roky používala soľ, ktorá bola určená na posýpanie chodníkov, poľské sliepky chovajú v malých klietkach, ktoré nezodpovedajú normám Európskej únie, a tak ich stotisíce vrátili od českých hraníc. V dôsledku toho dnes jedno vajíčko stojí toľko, koľko pred Vianocami stála celá omeleta. No a dnes, keď som išiel do Českej televízie, mi takmer prišlo nevoľno, keď Česká potravinárska inšpekcia odhalila, že v akejsi poľskej saláme, ktorá mala byť z bravčoviny a hovädziny, objavili pomleté kuracie kosti.

Strávila som noc a deň s ľahkými ženami. Milujú ma. Na rozdiel od ostatných žien ich neodsudzujem a na rozdiel od mužov sa na ne pozerám očami, nie pohlavím. Len čo som po dvojročnej abstinentskej pauze vtrhla opitá do nepálskeho Dance Baru, spolu s jeho majiteľom a dvoma ďalšími kamošmi, mala som ich stále okolo krku. Napriek tomu, že jeden z mojich kamošov je najslávnejším nepálskym spevákom, o neho baby ani nezakopli. Za to na mojich kolenách sedela permanentne jedna a okolo krku som mala druhú. Stali sme sa sestrami, vymenili si náramky a prstene. Dance bar je nepálska špecialitka.

Menšie zlo. Samé menšie zlo. Už mi to spojenie začína liezť na nervy. Samozrejme, nerobím si žiadne ilúzie o politikoch. Nerobím si ich však ani o nás, nepolitikoch. Stačí mi podľa seba súdiť ostatných. Keďže sa poznám veľmi dobre, viem, že ani zďaleka nie som ideálny, ani svoju vlastnú predstavu o tom, aký by som chcel byť, nedokážem naplniť. Keby som mal čisto teoreticky odovzdávať hlas sebe, ani vtedy by som to nerobil s nejakou slasťou z dobre vykonanej voľby.

Milujúce matky to majú ťažké: nekompromisná láska k deťom ich občas vedie ku kompromisom, ktoré im potom deti ťažko odpúšťajú.

Po prelistovaní fotografickej knižky plnej citu, emócii a naliehavosti mám zvláštny pocit. Tibor Huszár, autor vyznačujúci sa špecifickým talentom nachádzať cez hľadáčik prchavé okamihy a urobiť ich súčasťou našej individuálnej a kolektívnej pamäti, sa v tejto knižke, pre neho asi najosobnejšej, obrazovo akoby znovu hľadal.

Vlk má svoje teritórium. Keď mu doň vnikne cudzí vlk, domáci pán sa ho snaží vyhnať, a keď už niet inej cesty, pustia sa do bitky. Tak to majú zakódované, s tým sa nič nedá robiť. Ide o žrádlo, ide o život.