Kampaň, v ktorej si má slovenský volič vybrať novú hlavu štátu, sa rozvíja neštandardným spôsobom. Hoci sme ére Mečiara dávno odzvonili, silueta referenda – áno alebo nie jednej osobe – naberá čoraz zreteľnejšie obrysy. Je to dobre alebo zle?

Ukrajinský prezident Viktor Janukovyč na poslednú chvíľu otočil, keď odmietol podpísať Asociačnú dohodu s EÚ a oznámil zbližovanie s Ruskom v zatiaľ ešte nejasnom Euroázijskom zväze. To je zlá správa pre Ukrajinu, aj pre Slovensko.

Na čo asi myslí človek, keď mu ide o holý život? A na čo asi mysleli tí, ktorých nahnali do plynových komôr? A tí, čo boli vraždení, znásilňovaní, lynčovaní, zneužívaní, okrádaní...a na čo Anna Kudríková z Vítkova, keď uvidela, ako sa k nej plazí jej dvojročná dcérka Natálka, celá v plameňoch? A aké rozlišovanie medzi situačným a kauzálnym zlom, nábožensky, národnostne, etnicky, rasovo, politicky, ekonomicky, sociálne, geopoliticky motivovanou krutosťou? To iba my, v časoch mieru a relatívnej stability, dávame dohromady štatistiky, analyzujeme čísla a príbehy, vytvárame teórie a plánujeme laboratórne experimenty, kladieme si otázky, formulujeme a publikujeme odpovede.

Štátne médiá chcú, aby sme začali zachraňovať stratené hodnoty. Podľa televíznych komentátorov sa má zodpovednosti ujať predovšetkým rodina, čiastočne školy, o vláde niet ani zmienky. Hovorí sa o zlých spôsoboch, hrubosti a nedostatku solidarity. O rozširovaní kradnutia, klamania a lenivosti. Keďže uplynulých 50 rokov mala na výchovu, vzdelávanie, médiá a kultúrnu produkciu monopol jedna strana, človek si musí položiť otázku: Kde sa nabrala všetka tá bieda?

Niet nad to, dobre sa porozčuľovať, poriadne a pritom bezpečne sa vytočiť. Zaručeným spôsobom takejto psychohygieny sú vzťahové seriály. Zväčša o pekných mladých ľuďoch, ktorí sa nedokážu vpratať do kože, lebo ak by sa vpratali, nebolo by o čom nakrúcať. A tak sa správajú ako nedospelí, nezrelí blbci, emocionálne dezorientovaní do tej miery, že neváhajú robiť rozhodnutia, o ktorých už vopred vedia, že sú zlé. Vlastne nie, nevedia, veď sú seriálovými postavami, a kto to kedy videl, aby sa ľudia v seriáloch správali tak, ako sa my správame v normálnom svete? Nikto, nikdy.

To, že sa niekde vysielajú len cenzúrované alebo tendenčné správy, je aj v dnešnej dobe ešte stále bežné. Ale že obyvatelia danej krajiny o tom nevedia, tak to je už niečo! Za komunizmu moji rodičia vedeli, že v novinách sa nič nedočítajú. Správam sa každý normálny človek trpko smial a všetci, čo sa chceli niečo dozvedieť, naladili si Slobodnú Európu. Aspoň tak si pamätám svoje detstvo – nosila som traky VPN a keď mi moja najlepšia kamarátka povedala, že jej rodičia sú komunisti, tak som ju začala ako 6-ročná presviedčať, že je to zlé.

Bola to kvalifikácia obrovského prešľapu. Štvrtá, počas ktorej sme menili trénera. Deviata z desiatich, z ktorej sme nepostúpili. Na dva najlepšie tímy sme stratili priepastných 12 bodov – v skupine, o ktorej sme si mysleli, že je na ceste do Brazílie 2014 schodná.

Sú medzi nami ľudia, ktorí sa na svojich profiloch ustavične starajú o chod spoločnosti tak, aby sme my mohli v noci pokojne spať. Sú všade, sledujú všetko a človek má pri nich dojem, že demokracia vôbec nebol zlý nápad. Slacktivisti.

Kritici európskej integrácie sa už vopred možu tešiť z výsledkov volieb do Európskeho parlamentu. Nikdy v histórii nemali euroskeptické sily také silné politické postavenie, ako dnes. Ale pre tých kritikov súčasného modelu európskej integrácie, ktorí nefandia xenofóbii a ktorých znepokojujú udalosti na východ od EÚ, to bude Pyrrhovo víťazstvo. Je správne, že sa otvorenejšie diskutuje o problémoch, ktoré so sebou integrácia prináša, ale zlou správou je, že túto agendu si privlastňujú čoraz menej príťažliví politici.

Na úvod zlá správa. Slávna Bachčisarajská fontána v Chánskom paláci vyschla. Slzu nevyroní ani vedľa nej stojaca busta Puškina. Nedostatkom vody trpia nielen po stáročia utláčaní, no pritom hrdí Tatári, ale celý Krym.