Reťazec situácií, ktoré väčšina ľudí neznáša. Pre mňa majú vôňu domova. Batožina na vozíkoch, hrkotanie koliesok na kufríkoch príručnej batožiny. Ešte aj predražená letisková káva má chuť dobrodružstva. Rad na check-ine a rozjímanie nad tým, kto asi kam ide. Rodinky na letné pobytové destinácie, deti s ružovými kufríkmi, backpackeri s podobne zababraným ruksakom, ako mám ja, vystrojení outdooristi v trekingovej obuvi a goratexe, manažéri v oblekoch a kravatách na prioritnom check-ine...

Tá podobnosť bije do očí, možno skutočne ide o autorský zámer a nielen o prvoplánový marketingový ťah. Diktátor, aktuálny film Sashu Barona Cohena ako filmová parafráza klasického Chaplinovho filmu Diktátor.

Ste v reštaurácii a práve pred vás položili obrovský tanier, na ktorom sa krčí niečo, čo viac pripomína dômyselnú ikebanu ako jedlo. Nepanikárte, potešte oko, asi ste len natrafili na šéfkuchára – ortodoxného vyznávača nouvelle cuisine.

Sú v živote veci, ktoré svojou ľahkosťou ten život odľahčia. Život ťažký a miestami trpký. Kráčala som ulicou, zamyslená, vážna, a veľmi zaujatá svojimi problémami. Vtom som zbadala pred sebou jeden z tisícov identických taxíkov – Maruti Suzuki, najčastejšie biely, niekedy červený. V jeho útrobách bola natlačená nepálska rodinka a v kufri bola...koza. Živá koza. Pozerala sa na mňa cez zadné okienko. Musela som sa pousmiať. Jej krikľavozelené oči sa do mňa zabárali – isto išla na bitúnok.

Najviac sa na nás podobajú, keď stoja a niečo robia s rukami. Vtedy sú na nerozoznanie. Navyše, v štvrti kde bývam, je ich definitívne viac ako ľudí, čiže sa naozaj právom cítim ako votrelec na planéte opíc. Sú všade naokolo, hompáľajú sa na elektrických drôtoch, skáču zo stromu na strom, vbehnú mi pod kolesá, otravujú turistov (a je vtipné, že ich rozoznajú od Nepálcov...), kradnú ľuďom z ruky jedlo, občas aj kabelku, keď nič iné v ruke nemáte, a len čo zistia, že je na nič súca a zjesť sa nedá, vyhodia ju.

„V tejto krajine si už vôbec nevážia robotníka!” začujem od okoloidúceho páru na ulici. Rozpráva však žena. „Aby si sa tu potil za vydrbaných 500 eur s lopatou v jame!!” nadáva a odhrnie si spotené naondulované vlasy z čela. Muž je ticho a kráča po jej boku. V tejto krajine si nevážia robotníka. Hm. Nikdy mi to nenapadlo. Pretože môj svet je od sveta robotníkov veľmi vzdialený.

Bojar bol dôležitý pes. Tulák, pouličná zmes, niektorí by povedali bastard, iní bastardík, oriešok, moderne by sa dalo povedať remix či mashup. Veľmi podarený psík, jeho oči boli presne tými psími očami, ktoré vás uprosia na všetko. Bojar dokázal divy. Obveseloval život ľudí bývajúcich na sídlisku Noviny, zvlášť ho mali rady deti. Ale nielen tie. Hrávali sme sa s ním často, ale rovnako často sa on hrával s inými partiami detí, napríklad z piateho či štvrtého domu. My sme bývali v treťom. V druhom vchode. A boli sme hrdí, keď si práve v našom vchode Bojar našiel domov.

Práve sme vytvorili skupinu Himalions. Himalájske Levy. Cestujeme s mojopu nepálskou skupinou po Slovensku. Splnil sa mi jeden z najväčších snov posledných rokov. Nahrala som album v Nepále a doniesla som ich na šnúru sem. Gitarista zo skupiny Edge, basgitarisla a bubeník z kapely Damage Glitters a ja. Himalions. Uzavreli sme pakt. Ideme fungovať nielen ako koncertnýá kapela Doroty Nvotovej, ale aj ako plne funkčná nepálska kapela.

Milujem pohanské sviatky. Niežeby som nemala rada tie kresťanské, buddhistické, hinduistické a moslimské, ale tie pohanské mám fakt asi najradšej. Všetky formy. Od pálenia Moreny na Slovensku až po zapaľovanie cukrovej trstiny v Nepále. To si každý zoženie palicu cukrovej trstiny, všetci sa stretnú na námestí, založia veľkú vatru, potom si do nej každý strčí tú svoju palicu a keď ju po piatich minútach vyberie, tresne s ňou z celej sily o zem. A tá cukrová trstina normálne vybuchne. A čím viac ju necháte obhorieť, a čím viac tresnete, tým viac vybuchne.

„Prežívaš úžasnú formu existencie,“ píše mi na Facebooku dlhoročný kamarát Tóno a mne začína blikať kontrolka batérie. Ortieľ znie: 9 MINUTES LEFT. To tej mojej existencii nepomáha a skôr ako sa začnem v ďalšej odpovedi sťažovať na to, že až taká úžasná existencia to zase nie je, že furt zápasím s výpadkami prúdu, s hnačkami, so zimou, s úrazmi, buď svojimi, alebo ešte horšie s cudzími,