Varšava, najlacnejšie veľkomesto sveta. Ešte pred niekoľkými rokmi by som sa z toho smial, ušetriť tu niečo z nie veľmi veľkých diét bolo, ak sa človek nestravoval ako „paštikár“, takmer nemožné. Varšava mala veľa vecí, ktoré sa podobali na Moskvu, Kyjev. Slušné byty tu boli neuveriteľne predražené, rovnako ako kancelárie, panoval tu navyše taký čudný východný nevkus, ešte o niečo hroznejší ako naše stredoeurópske podnikateľské baroko.

Sú ľudia, ktorí chodia do hory na drevo, a potom ho doma pália. Je vcelku jasné, prečo to robia. A sú aj ľudia, ktorí chodia do hôr na kamene a potom ich doma pália. Prečo to robia? Čo z toho majú?

Smrť mala v poslednom čase v českej literatúre priam epidemický charakter.

Minulý utorok si spoločnosť Rozhlas a televízia Slovenska (RTVS) pozvala novinárov, aby sa pochválila tým, čo chystá na tento rok a ako sa jej podarili prvé vážne zmeny vo vysielaní. Pripomeňme, že január 2012 nové vedenie RTVS avizovalo ako ten správny čas, keď už bude možné hovoriť aj o programe, teda nielen o dlhoch a krízovom manažmente. Takže chvíľa to mala byť veľká.

V roku 2011 vyšlo niekoľko desiatok kníh slovenských autorov a autoriek a k tomu niekoľko stoviek slovenských a českých prekladov. Vybrať z nich jednu „naj" knihu nie je možné, zostavovať „rebríček kvality" je absurdné. Namiesto toho sme oslovili niekoľko ľudí, ktorí majú ku knihám blízko a spýtali sme sa ich, čo z pôvodnej slovenskej literárnej tvorby a čo z prekladov do slovenčiny a češtiny ich tento rok najviac zaujalo. Tu sú ich odpovede.

Nikdy som nechápala, prečo sa ma stále novinári a moderátori pýtajú: „a cítite sa viac speváčka, alebo herečka?” Keď tú otázku počujem, nabehne mi husia koža a mám chuť otočiť sa na opätku a odísť. Ak vychádzam z toho, že médiá dávaju sviniam to, čo chcú žrať, tak potom je asi aj toto len jedna z mnohých zvláštnych vecí, ktorá ľudí zaujíma.

Rok 2011 vojde čochvíľa do dejín. Najdôležitejšie sú stretnutia s ľuďmi. Mal som zaujímavý rok. Okolo mňa sa mihli napríklad Ota Nenbaum (áno, o ňom je tá pesnička, ktorú tak radi spievame okolo Vianoc), Jan Atϋrlich, Dan Keschön, Jens Ehádej (áno, práve jeho ospevuje Helenka Vondráčková), Dieter Moflasche (jeho prítomnosť vždy zahreje),

S t r a š n e p o m a l y sa píše na počítači, keď mám zmrznuté ruky. Písmenko za sekundu. Žiadna diakritika. A to sa nemám na čo sťažovať. Po roku (áno po roku!) som konečne na treku. A už tretí deň mám slzy v očiach, vždy ked idem popredu, predo mnou nik, iba hory a Boh. Ani som nevedela, ako mi to chýba. Nie šport, nie osemtisícovky. Ale maličkosti. Tie veľké popraskané líčka malých šerpských detí. Volám ich Šerpiatka.

Tintinove dobrodružstvá (The Advectures of Tintin) sú spoločným dielom dvoch moderných klasikov kinematografie – Stevena Spielberga a Petra Jacksona a samy majú reálnu šancu stať sa klasikou.

Naša rodina je neštandardná. Máme päť detí a sme katolíci. Žijeme na vidieku v rodinnom dome s veľkou záhradou.