Ešte stále mám problém uveriť, že aj moje sny sa môžu stať skutočnosťou. Stalo sa to už párkrát, ale keď sa plnia už aj tie najkrajšie, je mi to, v dobrom slova zmysle, podozrivé. Chodila som na túto pláž v Indii od roku 2005. Bola vtedy plná dredových travelerov, obstarožných hipíkov, mladých backpackerov, neskazených Indov a nefalšovanej, ničím nerušenej spirituálnej romantiky. Bola som, tak ako všetci, čo sem kedy prišli, očarená. A tak ako ostatní, aj ja som sa vracala. Pravidelne, každý rok, na mesiac.

O Američanoch mi najviac povedali Tom Sawyer a Huckleberry Finn. Spájali zmysel pre podnikavosť so spravodlivosťou a vážnosť s humorom. Štyri desaťročia do nás síce vtĺkali vety o hrôzostrašnom americkom kapitalizme a imperializme, proti ktorému sa majú spojiť proletári všetkých krajín a pravidelne protestovať žiaci všetkých škôl, ale ani pri tradičnom slovenskom kultúrnom antiamerikanizme to nepomohlo. Príliš som mal rád rockovú hudbu, bítnikov, Vonneguta, western a všetkých skvelých amerických hudobníkov, prozaikov, básnikov, výtvarníkov, filmárov. A samozrejme hokejistov a ľahkých atlétov.

Už sú to takmer dva roky, čo tu panuje beznádejná nálada. Smer prisilný, opozícia prislabá, málo reformných nápadov, veľa prázdnoty a tupej moci. Toto obdobie sa však možno práve končí.

Keď minulý rok na jeseň použil prvýkrát Janukovyč proti demonštrantom hrubú silu, vedel som, že jeho dni sú spočítané. Teror sa donekonečna nedá udržať. Je to identické s Baltazárovým biblickým príbehom bezuzdnej hostiny, ktorú usporiadal pre kamošov. Uprostred zábavy sa tam zjavila ruka, ktorá napísala na stenu krátky súd jeho života: Mene, Tekel, Ufarsin. Vo voľnom preklade: bol si odvážený na váhe a zistilo sa, že si priľahký, tým pádom Boh spočítal tvoje dni. Hm, je to silné dívať sa online na vraždy, krv, bolesť...

Skoré vstávanie, obmedzený jedálniček, veľa potu a driny. Ale k tomu aj GPS alebo tablet. Tieto veci majú spoločné jedno – patria k vrcholovým športovcom, ktorí sú čoraz viac posadnutí číslami. Kde sa končí ľudský výkon a začína sa súboj technológií?

Orálna história (alebo oral history) je dnes už taký frekventovaný pojem, až sa z neho stáva floskula s vyprázdneným obsahom. Je to trochu móda a trochu zaklínadlo, ale za to samotná orálna história nemôže.

Kapela Talkshow nedávno vypustila von svoju v poradí druhú štúdiovku. Album s názvom Kunst sa teší obľube kritikov i fanúšikov. V poradí tretí singel z neho, Shadows, sa dočkal i vizuálneho spracovania v podobe veľmi kvalitného videoklipu. Ten sa nakrúcal vo viedenskom Prátri a momentálne rotuje i na hudobnej stanici MTV.

Tento rok nebol výnimočný. Všetko kľúčové, čo sa dialo na Slovensku aj vo svete, malo svoj pôvod v rokoch minulých. Pre mňa osobne však bola výnimočná jedna obava a jeden experiment.

Podstatnú časť televízneho detstva som strávil čakaním na kúzelníka. Nikdy neprišiel, zato prichádzali iní, normalizačná špička, aby vystúpili vo viac či menej komediálnych scénkach. Niektoré si pamätáme dodnes, aj keby nie, zabudnúť sa na ne nedá. Objavujú sa so železnou pravidelnosťou v hitparádach televíznej zábavy, zľudoveli, pri tej frekvencii opakovania museli zľudovieť. Wimmer učí hrať Černocha na husliach, aj po maďarsky, Srstka predstiera, že je Černochov syn v duete Chtěl bych být víc než jen přítel tvůj, Kaiser predstiera v divokom tanečnom kŕči, že je frontman skupiny Boney M a Lábus hrá pubertálneho Luďu.

Už sa mi ťažko píšu listy. Podobám sa mladým, ktorí už vôbec nepíšu. Len ja neposielam ani SMS. Po Veľkej noci som si vydýchol, že to mám za sebou. Uprostred mojej spisovateľskej dovolenky, 15. augusta, keď si v rodine pripomíname odchod nášho otca do večnosti a s Máriou náš domov, sa mi snívalo, že som pri nočnej lampe na posteli ležal v akejsi veľkej hale a premýšľal, čo vám napísať k Vianociam. Vedel som, že má prísť moja matka. Keď som za dverami začul blížiace sa kroky, zhasol som lampu a predstieral, že spím.