Občas to vyznieva, akoby sa všetky problémy ľudstva dali vyjadriť pojmami rýchlo a pomaly. Hovoríme o tempe ekonomiky, na olympiáde fandíme rýchlosti, vyzývame na spomalenie životného štýlu, no zároveň nás prenasleduje hrôza z postupného spomaľovania vlastného organizmu. Je rýchlosť dobrá alebo zlá? Je pomalosť hendikep alebo žiaduci cieľ?

Správa, že šéf ECB Draghi sa zúčastňuje na neverejných zasadnutiach akejsi G-30, vyvolala konšpiračné teórie. Ticho správcov našich zdrojov z druhého piliera nevyvolalo nič. Oboje zle.

Nie je to vôbec také zlé, ako sa môže zdať. Seriálov, aj špičkových, reprezentujúcich oných desať percent seriálovej produkcie, ktorá skutočne stojí za pozornosť, máme u nás dosť. Kúpi ich niektorá z dvoch slovenských komerčných staníc, trocha odpromuje a potom už si len vlasy trhá, že to nielenže neláme rebríčky sledovanosti, ale ledva dosahuje slabší priemer, prípadne ide rovno o prepadák.

Prezidentom Svetovej banky sa stal americký nominant Jim Yong Kim. Jeho protikandidátkou bola ministerka financií Nigérie Ngozi Okonjo-Iweala, ktorá vo všeobecnosti požíva väčší rešpekt. Toto rozhodnutie nemožno podporiť, je však pomerne ľahko vysvetliteľné. Zároveň poukazuje na vážne riziká neukončeného rozvoja.

Asi najväčšou témou amerických novembrových volieb bude nezamestnanosť. Americká realita je v číslach a kontextoch iná ako slovenská, do budúcnosti sú však mnohé témy rovnaké. Začiatkom 90. rokov si Američania zvykli na nezamestnanosť okolo šiestich percent a ani občasné výkyvy ju dramaticky nezdvihli. Zlom prišiel s krízou v rokoch 2009 až 2010, keď nezamestnanosť stúpla na 10 percent. Odvtedy napriek všetkej snahe počet ľudí bez práce neklesol pod 8 percent, pričom mnohí nezamestnaní prácu ani nehľadajú, takže reálne čísla môžu byť ešte vyššie.

Keď ho pred 70 rokmi Slovák Jozef Gabčík a Čech Jan Kubiš zabili, bol už symbolom nacistickej ukrutnosti. Skvelá biografia historika Roberta Gerwartha odhaľuje nové fakty zo života Reinharda Heydricha. Príbeh netypického nacistu, ktorého stvorili jeden kariérny zvrat a jedna žena.

Zlyhal by komunizmus aj keby ho budoval a bránil Superman? Uživil by sa Gandalf ako ideológ ezoterických tmárstiev? Samozrejme, stačí zmeniť uhol pohľadu. Popkultúra pracuje so schémami. Títo sú dobrí, tamtí zlí. Zlí sa ničoho neštítia, dobrí musia urobiť všetko preto, aby zlých porazili. Občas to znamená, že dobrí sa musia ušpiniť a ešte občas až tak veľmi, že medzi zlými a dobrými už niet rozdielu. O dobre a zle potom rozhoduje spôsob výkladu.

Predo mnou kráča mladý chalan v kraťasoch. Prechádzame cez priechod pred Medickou záhradou. V jednej ruke drží za chrbtom niečo žlté. Vyzerá to ako kvetina...ale ani nevyzerá. Snažím sa to identifikovať, ale zle vidím bez okuliarov. Po prekročení priechodu vidím, že pred vchodom do Medickej stojí pekná dievčina v minisukni, so širokým úsmevom. Mládenec vytiahne spoza chrbta...plyšový narcis a dá jej ho. Dievčina sa hanblivo usmeje a pozrie do zeme. Evidentne jedna z prvých schôdzok. Zatiaľ bez pusy.

Svet dnes zúfalo potrebuje počuť, že vo vzťahoch medzi kresťansko-sekulárnou Európou a islamom to azda nie je až také zlé. V mnohých ohľadoch to zlé je. Ale pozitívny príklad často osvetlí viac než dlhé argumenty. Takýmto príkladom je britská miniesterka lady Warsi.

Krajiny občas stoja pred voľbami podobne ako hrdinovia rozprávok: ak sa rozhodneš pre jedno, bude zle, ak pre druhé, bude ešte horšie. Izraelská voľba, či uskutočniť vojenskú akciu proti Iránu a jeho jadrovému programu, je ako vystrihnutá z Dobšinského. V čomsi je táto voľba dokonca ešte ťažšia: je takmer nemožné posúdiť, ktorá z dvoch možností – zaútočiť alebo riskovať jadrový Teherán – je voľbou zlou, a ktorá ešte horšou.