Nie je zomieranie ako zomieranie. Iba jedno totiž hovorí o nádeji, ktorá nezahanbuje. Ak dvaja robia to isté, nemusí to byť to isté. V prípade pápeža Františka to platí dupľovane. Jeho obľúbenosť v médiách je super! Má tak príležitosť povedať svetu o kresťanských hodnotách. Teraz k faktom: Keď nechcel odsúdiť homosexuálov, ale vyzýval na úctu k nim, treba podotknúť, že takto to vidí aj drvivá väčšina slovenských kňazov ešte od čias Wojtylu, lebo aj vnútri cirkvi ich máme relatívne dosť. Stalo sa niečo bombastické, keď pápež pokrstil dieťa slobodnej matke? Vôbec nič!

Ešte šťastie, že človek nikdy netuší, kde a kedy sa ho môžu dotknúť Umenie a Kultúra. Môže sa mu to pritrafiť celkom nevdojak, len tak, an pasán, ako vravia Francúzi (a to ani nemusí pasanovať naprieč Lotrinskom...). Dostali sme pred 1. júnom s manželkou pozvanie na malý koncert ku Dňu detí. Nepatrilo sa nejsť (aj pri nepretrhanej mrkve, bola sobota a čas začiatku 17.30), lebo veď 4/6 vystupujúcich boli naši ľudia. Ale v Múzeu Chorvátov na Slovensku, v Devínskej Novej Vsi, sme si potom naozaj v duchu blahoželali, že sme šli.

Stretnutia skupiny Bilderberg sú podľa milovníkov konšpirácií nebezpečné a zákerné. Realita je oveľa prozaickejšia a nudnejšia. Bilderberské stretnutia zďaleka nie sú také diabolské seansy. Sú to diskusné a spoločenské stretnutia, to áno, stretávajú sa tu mocní a bohatí, čo tiež sedí, takisto ako fakt, že ide o príležitosť k politickému a ekonomickému lobingu. Ale inak ide o stretnutia, ktorým dominujú vyslúžili dôchodcovia.

Na čo myslím, keď píšem? Čo si asi myslí čitateľ? Ako si vyberám pre svoje články a blogy témy? A koho chcem vlastne nimi osloviť, kým otriasť a kým pohnúť? Takéto otázky sú medzi nami, ktorí sa dali na publikovanie svojich názorov a myšlienok, bežné. Takisto u ľudí, ktorí zasvätili svoj život informovaniu v médiách a tlači. Poučka hovorí, že definovať si predmet nášho žurnalistického záujmu je kľúčová vec, najmä preto, aby sme sa ubránili pred prepadnutím sa do absurdných zovšeobecnení, nezačali používať nezrozumiteľný jazyk alebo písať texty, ktoré sa podobajú na vysvetľovací manuál.

Internet bol navrhnutý tak, aby nemal žiadny stred. V priebehu jeho vývoja však vznikli ťažiská – Google, Facebook, Twitter – ktoré k sebe priťahujú čoraz väčšiu časť webu. Programátori dnes bojujú za to, aby ho mohli rozbiť a opäť sa vrátiť ku koreňom.

Ja som za slobodu. Som za slobodu všetkých, čo chcú patriť niekam inam. Či už do inej krajiny, alebo iného spoločenstva. Môj pohľad na vec je veľmi, veľmi jednoduchý a naivný. Myslím si, že hranice, akékoľvek, sú úplne zbytočné. Čiara na mape. Čiara v mysliach. Veď sme, preboha, všetci obyvatelia jednej zeme, všetci sme deti jedného Boha. Lebo čiara sú len peniaze, nie šťastie. Nech si každý ide, na ktorú chce časť čiary, nech ho nikto nenúti presúvať sa a ani mu v tom nikto nebráni. Nech tí, čo okupujú, radšej skúmajú doma hranice svojej mysle, nech tí, čo sa bránia, nechajú odísť tých, čo nechcú zostať.

Po všetkých, čo predstavujú reálnu moc v našej krajine, od politikov vládnej strany až po biskupov, sa k referendu nevyjadrili už len slovenskí mafiáni. Divím sa, že zatiaľ ešte nijaká „mafia friendly“ televízia nespravila reportáž o tom, čo si skutočný slovenský kmotor myslí o nebezpečenstve hroziacom tradičnej rodine. Veď by to nebolo prvýkrát. Ukázala by ho ako vzorného otca, ktorý si len ťažko dáva servítku pred ústa, čo sa „tých buzerantov“ týka, a obrázok by bol dokonalý.

Prišla zima. V noci sneží ako v nemeckej zimnej rozprávke. V šedom popoludní sa v záhrade prechádza párik bažantov, obzerajú si vinohrad, ako keby už teraz hodnotili budúcu úrodu. Na starej mandli pri bráne rotuje okolo konára v špirále ďatel, keď sa preťuká na vrchol, odtrhne si mandľu, ktorá tam ostala a odletí. Primeraný honorár za drobné opravy. Bažantí pár sa presunul preč zo záhrady, zrejme pre susedove mačky a teraz kontroluje, či Laci dobre pooral pole pri nateraz prázdnom zavlažovacom kanáli.

K Veľkému divadlu za koľko? Osemsto. Čoooo, veď to zbehneš po Novom Arbate, zahneš doľava popri Manéži a sme tam. No tak dobre, šesťsto. Lenže ešte včera som platila menej! Musíte ma pochopiť, sankcie, ten rubeľ tak rýchlo padá, šomre taxikár. A padá len tebe!? Mne vari nepadá!?

Je to presne päť rokov, čo sa neživím novinárskym chlebíkom, čo je, v intenciách slovenských zvykov, už možno aj čas, keď by som mal začať mudrovať a tváriť sa, že o novinárčine všetko viem. Ako spomienku preto dejinám odkazujem týchto desať vysoko teoretických právd o živote ľudí v médiách.