Myslím na obraz japonského maliara Okyo Muruyamu, toho, ktorý ako prvý začal používať európsku perspektívu. Nenaučil sa to štúdiom európskeho umenia, ale v obchodíku so stereoskopmi, kde ako mladý pracoval. Iný obraz, ktorý namaľoval Tsukioka Yoshitoshi, zobrazuje Muruyamu, ako ho vystrašil duch, ktorý vyletel z obrazu, čo maliar práve domaľoval. Ano, naturalizmus je veľmi nebezpečný. Ako druhé mi, samozrejme, napadne bažantie ragú. Teda to od Augusta Escoffiera Salmis de faisan, alebo Perdereau Bonne – Maman s hľuzovkou, alebo až Timbale Maréchal Foch DˇAuguste Escoffier. Recept zložitý a dlhý, ako jeho názov sám, a nakoniec je z toho misa makarónov, vyzdobená bažantím perím podobne, ako nemenovaná dáma na plese v opere. Ale už dosť, späť k ragú, teda k Escoffierovi. Hovoril mi raz Lawrence Weiner, že jeho obľúbencom bol Ho Či Min. Je to pravda, robil s ním od roku 1913 do roku 1917 v hoteli Carlton v Londýne a Escoffier nemal pochýb, že Ho Či Min, alias Van Ba, bude nasledovať skvostnú kariéru majstra vysokej francúzskej kuchyne a stane sa jeho nasledovníkom. Ináč varili medzi iným aj obed pre Winstona Churchilla 4. augusta 1914 v deň, keď Anglicko vyhlásilo vojnu Nemecku a jeho spojencom, teda aj nám. Hotel Carlton bol v roku 1940 úplne zbombardovaný počas začiatku Blitzkriegu.
Ale to nie je vina vysokej kuchyne, ale ďalšieho maliara, upredňostňujúceho naturalizmus. Zďaleka nie takého talentovaného a inovátorského, akým bol v Japonsku v období Edo Okyo Muruyama. Rakúšana Aloisa Schicklgrubera a jeho hrôzostrašného príbehu z minulého storočia.
Bažanti zmizli, padá súmrak, sneží.
Ale to nie je vina vysokej kuchyne, ale ďalšieho maliara, upredňostňujúceho naturalizmus. Zďaleka nie takého talentovaného a inovátorského, akým bol v Japonsku v období Edo Okyo Muruyama. Rakúšana Aloisa Schicklgrubera a jeho hrôzostrašného príbehu z minulého storočia.
Bažanti zmizli, padá súmrak, sneží.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.