Niekedy si v tých našich novinách, kde je vekový priemer okolo dvadsaťpäť rokov, pripadám vážne starý. Mnohí moji kolegovia, čo pred pár rokmi dokončili vysokú školu, alebo ani to nie, sa len nechápavo usmievajú, keď im vykladám o zážitkoch z vojny o Náhorný Karabach, týždennej vojne o Slovinsko a podobne. Asi najviac neveriaco sa však v poslednom čase zatvárili, keď som začal spomínať na jednu zo svojich služobných ciest, ktorú som absolvoval s Alexandrom Dubčekom.

V Liptovskej nemocnici s poliklinikou MUDr. Ivana Stodolu v Liptovskom Mikuláši v posledný novembrový deň nefungovali tri oddelenia: chirurgia, traumatológia a anestéziológia s intenzívnou medicínou.

Na jeseň sa objavila vo vysielaní Slovenskej televízie nová relácia A3UM, ktorá určite nemá ambíciu osloviť široké publikum ani lámať rekordy na peoplemetroch. Napriek tomu je fajn, že tu je. Kopíruje totiž dôležitý trend v spoločnosti – zvyšujúci sa záujem o kvalitnú architektúru a dizajn.

Sexuologička Danica Caisová štyri dni v týždni ordinuje v ambulancii, piaty deň v deviantologickom oddelení košickej väznice. Je predsedníčka Slovenskej sexuologickej spoločnosti a súdna znalkyňa. Nečervená sa pri intímnych otázkach, len pri rečiach o hokeji.

V léčebnách dlouhodobě nemocných je prý průměrná šance na dožití osmdesát dnů. V horizontu těchto dnů pacienti umírají na dehydrataci anebo podvýživu. Mám tyto informace od člověka, který situaci zná z první ruky. Drtivá většina lidí u nás umírá mimo domov – na interních odděleních špitálů, v domech seniorů, v hospicech a na LDN-kách.

Ťažko to vysvetliť, ale strata niečoho cenného môže byť naozaj oslobodzujúca. Uvedomila som si to už dávnejšie, keď som rozdávala staré veci na oblečenie kamarátkam a sestre. Taký ten pocit čistoty a jednoduchosti, keď sa človek potom pozrie do skrine a má tam o tretinu menej vecí. Len tie najlepšie kúsky.Ten pocit som si vždy vysvetľovala tým, že ma asi baví zbavovať sa nepotrebného. Lebo keď mi šlohli mobil, určite som ho nemala. Cítila som sa stiesnená, akoby odtrhnutá od sveta, až kým som sa nedostala k ďalšiemu.

Vždy, keď sa uzatvára dramaturgia festivalu, je to zmes radosti, úľavy a akejsi zvláštnej ľútosti. Prevláda radosť. Celý proces sa začína niekedy na skorú jeseň, každý rok o čosi skôr, teraz to bol koniec septembra, pamätám si, keď sa začínalo o dva mesiace neskôr. Potom dlho čakáte na odpovede, agenti musia skĺbiť požiadavky manažérov, vydavateľov a niekedy aj samotných umelcov, k tomu im to musí geograficky ako-tak sedieť. Rokujete o peniazoch a ostatných pôžitkoch, letenkách, jedle, hoteloch.

Požiar na hrade Krásna Hôrka spravodajsky zatemnil deň volieb. V priebehu niekoľkých minút oheň zachvátil všetky strechy, v gotickom paláci sa zrútil strop. Iba rýchly zásah hasičov zabránil oveľa väčším škodám. Čo ďalej?

Prežil som 22-hodinový maratón v jednej z okrskových volebných komisií. Po prvý raz – a bolo to sklamanie. Školenie o volebnom zákone, o priebehu volieb či o sčítavaní hlasov totiž absolvovali len jej predseda a podpredseda – teda len dvaja členovia z 13. Hlasy vo volebnú noc však spočítavali všetci. Ostal som v šoku, keď jedna z členiek komisie chcela za neplatné považovať aj tie hlasovacie lístky, na ktorých boli zakrúžkovaní viac ako štyria kandidáti.

Strávila som noc a deň s ľahkými ženami. Milujú ma. Na rozdiel od ostatných žien ich neodsudzujem a na rozdiel od mužov sa na ne pozerám očami, nie pohlavím. Len čo som po dvojročnej abstinentskej pauze vtrhla opitá do nepálskeho Dance Baru, spolu s jeho majiteľom a dvoma ďalšími kamošmi, mala som ich stále okolo krku. Napriek tomu, že jeden z mojich kamošov je najslávnejším nepálskym spevákom, o neho baby ani nezakopli. Za to na mojich kolenách sedela permanentne jedna a okolo krku som mala druhú. Stali sme sa sestrami, vymenili si náramky a prstene. Dance bar je nepálska špecialitka.