Vraciam sa z návštevy u svojej sestry z Prahy, kde sú detské ihriská strážené vrátnikmi a udržiavané záchody s prebaľovacími pultmi. Staré ihriská nezmizli, sú zrekonštruované a pribudli k nim nové. Čumím na ohromnú šmýkačku napasovanú do petřínskeho svahu ako kovový vodopád. Pýtam sa sestrinho muža, ako je možné, že ihriská nezmizli ako u nás. Vraví: „Nedali si ich zobrať.“ Hovorím: „Kto?“ Pokrči plecami: „ Aktivistky, matky, právničky, disidentky.“ A to je ten rozdiel medzi nimi a nami. Angažovanosť verejná, ľudská.

Na čo myslím, keď píšem? Čo si asi myslí čitateľ? Ako si vyberám pre svoje články a blogy témy? A koho chcem vlastne nimi osloviť, kým otriasť a kým pohnúť? Takéto otázky sú medzi nami, ktorí sa dali na publikovanie svojich názorov a myšlienok, bežné. Takisto u ľudí, ktorí zasvätili svoj život informovaniu v médiách a tlači. Poučka hovorí, že definovať si predmet nášho žurnalistického záujmu je kľúčová vec, najmä preto, aby sme sa ubránili pred prepadnutím sa do absurdných zovšeobecnení, nezačali používať nezrozumiteľný jazyk alebo písať texty, ktoré sa podobajú na vysvetľovací manuál.

Odborné superhity ako napríklad Stret civilizácií Samuela Huntingtona (1997) tvrdia, že o podobu sveta sa hrá na demarkačnej línii medzi súčasnými veľkými civilizáciami. Je rok 2014 a mám pocit, že o budúcnosti sa nerozhoduje iba na rozhraní civilizácií (kultúr), ale predovšetkým vnútri každej z nich. Vlastne skôr by sme mali hovoriť o civilizovanosti (kultúrnosti) jednotlivých ľudí. To my sami navzájom sme si často najväčší nepriatelia. Nezriedka sa stáva, že chýba pocit blízkosti u blížnych najbližších. Závidíme si, deti sa nám javia ako príťaž, rozvádzame sa ako na bežiacom páse, svojich staručkých rodičov hriešne zanedbávame, alebo dokonca i zneužívame, okrádame sa navzájom.

V jasličkách si môžeš s Bohom potykať, alebo s ním naložiť, ako len chceš. O tom bol Herodov pokus. Existuje tiež legenda o chlapcovi mocného miestodržiteľa v Judsku. Tento 13-ročný nezbedník hodil raz pečené kurča, pripravené otcovi k obedu, psovi. Zhrozená matka ho rýchlo poslala na trh nakúpiť potraviny. Chce urobiť náhradný obed, pretože vie, že chlapec má pri otcovi sparťanskú výchovu.

Rímska bazilika Santa Maria degli Angeli e dei Martiri je mimoriadne pôsobivá stavba, zvonka aj vnútri. Stojí neďaleko rímskej hlavnej železničnej stanice Termini, na Námestí republiky, a pri pohľade zvonka si človek nemôže nepovedať: No aha, ako šetrili omietkou, tak nešetrili tehlami...! Vskutku, je to obrovská tehlová stavba pripomínajúca skôr niečo ako... povedzme rímske kúpele... Bingo!! Sú to rímske kúpele. Diokleciánove.

Každý vodič sníva o ceste, na ktorej nemusí kontrolovať tachometer. Zatiaľ čo niektorí na ňu nečakajú a ručičku nesledujú nikdy, pre ostatných je tu istá nádej. Na svete ešte aj dnes nájdeme niekoľko miest, kde obmedzenia neplatia. A u protinožcov sa dokonca množia.

Jaroslav Daniška sa pred časom pokúsil vysvetliť, prečo Putin klame (.týždeň 8/2015). Rád by som na jeho text reagoval a otočil optiku – na Západ. V západných médiách, čiže aj v slovenských, možno sa v posledných rokoch dočítať na adresu Ruska len toľko, že porušuje medzinárodné pravidlá, klame a ohrozuje mier široko-ďaleko. Ešte do toho zaznie, aká je ruská propaganda šikovná a malo by sa ju obmedziť, ak nie priam zakázať. USA organizujú proti Rusku euroatlantickú koalíciu, sankcie, na Ukrajine stmeľujú prívržencov vojny proti Rusku až do posledného Ukrajinca a politikov Európskej únie odhaľujú ako svojich služobníčkov.

Americká publicistka Anne Appelbaum, ktorej analýzy kremeľských stratégií v rámci súčasnej Európy patria medzi najzaujímavejšie čítanie, navštívila Prahu so svojou najnovšou knihou Železná opona. Pri tej príležitosti poskytla médiám niekoľko rozhovorov. Pre Echo 24 okrem iného povedala: „Pýtajte sa teda, ako môže Rusko získavať vplyv u vás. Nie podporou nejakých otvorene proruských hlasov, to ani pre nich nie je zaujímavé, ale podporou protieurópskych skupín.“ Zhodou okolností mi práve v tom čase kamarát poslal skvost od Sergeja Chelemendika.

Keď mala moja sestra premiéru filmu Krehká identita v Slovenskom dome v Prahe, premietač zabudol dať dolu kryt z premietačky. Film bol, až na malý krúžok v strede, úplne rozostrený. Keď to sestra zbadala, zhíkla: „Ale takto som to nenatočila!“ Premietač sa na ňu otočil a bez mihnutia oka jej oznámil: „Ale natočila. Vy točíte takéto rozostrené zábery.“ „Ach,“ vzdychla sestra a bezvládne padla do kresla. Srdce jej búšilo a v hlave počula len hukot. Siahla po whisky na stole a už sa do konca filmu nespamätala. Keď po čase premietač zistil, že to on sám zabudol dať kryt z premietačky dole, nepovedal ani mäkké f.

Endre Ady, náš prorocký básnik, ktorého svojho času Slováci veľmi dobre poznali, nazval vojnu „hroznou nocou“. Videl jej hrôzy od prvej chvíle, ešte keď jej výbuch oslavovali po celej Európe davy ľudí. Úprimne povedané, sotva by som ju vedel zvažovať na makroúrovni (krajiny, národa), veď tak ako pre mnohých Slovákov, Poliakov, Maďarov a Európanov, aj pre mňa je predovšetkým osobnou minulosťou.