Film Hry o život (The Hunger Games) bol do slovenských kín nasadený v deň celosvetovej premiéry 22. marca. Jeho uvedeniu predchádzala na domáce pomery nápadná kampaň a ak sa z Hier o život stal obrovský filmový hit (a stal sa) je to najmä kvôli nej. Ale nielen.

Investičná skupina Penta sa stala v týchto dňoch témou aj v Nemecku. Nie v role „gorily“, ale ako potenciálna záchrankyňa národného symbolu. Po tom, čo Anton Schlecker vyhlásil bankrot najväčšej nemeckej siete drogérií, stoja v pozore odbory aj politici na čele s kancelárkou Angelou Merkelovou.

Mohlo imperiálne Španielsko na vrchole moci dobyť a podmaniť si Čínu? Ako si plány na podmanenie predstavovali samotní Španieli, prečo k tomu nikdy nedošlo a aké dôsledky to malo pre Čínu a Západ? Píše Lord Hugh Thomas.

Azda jedným z najčudnejších úkazov súčasného intelektuálneho sveta je zbožňovanie sekulárnych svätcov. Tak ako naozajstní svätci minulosti, muži aj ženy, aj okolo nich sa zhromažďujú učeníci a v z ich rozhovorov sa dozvedáme o ich slovách a činoch. Podobne ako martýri, aj oni za svoju nevieru trpia, a ich posledné prejavy, spájané s ich utrpením, sú tými najcennejšími pokladmi. O ich životoch a smrti sa informuje stíšeným tónom, pretože títo mágovia sociálnych sietí sú svojimi hagiografmi oslavovaní ako praví proroci našich čias. Pravda, pokrstení vínom a očistení hriechom.

Keby si Piesne ľadu a ohňa od amerického spisovateľa Georgea R. R. Martina nebolo všimlo HBO, stále by si pohodlne hoveli kdesi na žánrovej periférii a tešili sa priazni ortodoxných fanúšikov fantasy. Dosiaľ vyšlo päť z plánovaných siedmich zväzkov tejto epickej ságy, spolu nejakých 6 000 strán textu, Martin slovom nešetrí. V českom preklade vyšli prvé tri knihy, štvrtá má vyjsť koncom apríla, piata azda v lete. Zvyšok je v nedohľadne, Martin, hoci je preukázateľný grafoman, si dáva načas.

Aj pri takej bohumilej činnosti, akou je kulinárčenie, sa dá poriadne poplakať. A to nielen vtedy, keď máte deň pod psa a všetko vám padá a prihára. Stačí dlhšie nadrobno krájať cibuľu.

Jeden z prvých veľkých konfliktov po novembri 1989 sa týkal personálnych zmien v podnikoch a inštitúciách štátu. Revolučné právo výmeny komunistov a zdiskreditovaných ľudí na významných postoch bolo v horizonte dní, keď už bolo jasné, že režim padol, uzurpované „ľudom“. Dvíhaním rúk boli korporatívne odvolávaní aj odborníci a nahradzovali ich demokraticky zvolení nominanti. Ich prednosťou boli často široké lakte a všeobecná obľúbenosť. Márne sa vzápätí ozvali hlasy, že politika na pracoviská nepatrí. Partia už bola rozohraná. Bolo iba otázkou času, keď „revolúcia zožerie vlastné deti“.

Bol to zvláštny pocit, keď som sa po boku absolventov Cambridgeu a Princetonu ocitla aj ja, absolventka neznámej a ešte k tomu slovenskej univerzity. Ocitla som sa v jednej skupine študentov, ktorí práve začínali svoje dvojročné štúdium medzinárodných vzťahov na Oxforde.

Tím českých a belgických entomológov sa preslávil takmer zo dňa na deň. S novým objavom sa im dokonca podarilo preraziť do časopisu Science, čo je niečo podobné, ako keby športovec vyhral olympiádu.

V chotári našej obce je jazero vzdialené asi 5 či 6 kilometrov od dediny. Má podlhovastý tvar polmesiaca, je dlhé bezmála kilometer a široké len 200 – 300 metrov. Je to pozostatok niekdajšieho Dunaja z tých čias, keď ešte neregulovali rieky. Voda v jazere je príjemná, hladká, obsahuje trocha minerálnych solí a jód. Bližšia strana je piesčitá, tú vzdialenejšiu pokrýva trstina, v ktorej sa skrýva aj niekoľko rybárskych stanovíšť. Podľa legendy sa tam svojho času liečili zranení tureckí vojaci.