Dosť sa teraz píše o dievčatách, ktoré idú po bohatých mužoch. Volajú ich zlatokopky. A zdá sa, že sa netešia všeobecnej úcte. Naopak. Hovorí sa o nich s trochou opovrhnutia. Ako keby zlatokopectvo bolo niečo nemorálne, alebo aspoň čosi, čo sa robiť nepatrí. Podľa týchto predstáv by mladé dievča malo čakať, kým sa zoznámi s mládencom primeraného veku a potom sa do neho bezhlavo zaľúbiť.

Chodí po svete, aby šíril myšlienku osobných dôchodkových účtov a pomáhal presadzovať dôchodkové reformy podobné tej, ktorú kedysi vo svojej krajine presadil on. Keď sleduje nás, je stále optimista. José Pinera.

„Hryzie?“ opýtal sa ma pán sklonený pod otvorenú kapotu škodovky, keď sa k nemu prikmotrila moja teriérka Sarah, vrtiac naraz chvostom i zadkom, s pootvorenými ústami a vyplazeným jazykom, stelesnená zvedavosť a otázka: „Čo to tam robíš, čo to máš, ukáž, nemáš tam nejaké maškrty?“

Pred dvoma týždňami som na tomto mieste prekutral škatuľu s bedekrami. Pri tejto príležitosti mi však, samozrejme, padol zrak aj na škatule s mapami. Je ich požehnane, takže dnes aspoň výber z toho najzaujímavejšieho.

„Domov je tam, kde srdce svírá,“ spieva sa v jednej hardcore piesni. Ak máte chuť na niečo, kde to bolí a zoviera slasťou lásky, siahnite po milostných listoch, ktoré ako koláž vytvorila z listov svojich a listov Dominika Tatarku Erika Podlipná. Je to silné čítanie. Kniha sa volá Koláž – Pocta Dominikovi Tatarkovi.

Belgicko už zase nemá vládu. Belgicko už vlastne nie je, hovorí mnoho ľudí, ktorí tam žijú. A pretože tam vďaka Bruselu, sídlu NATO a „hlavnému mestu Európskej únie“ žijú ľudia z celej Európy, hovorí to skoro celá Európa.

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden mních. Žil v dobe neobyčajnej ženy, o ktorej sa šírili hrôzostrašné chýry a ktorá bola bohatšia než samotný kráľ. Aj preto sa jej báli všetci biedni ľudia, i preto bola nepohodlnou v očiach mnohých mocných...

Môže byť Macedónsko, kde sa v oblastiach, ktoré obývajú Albánci, pre násilnosti opakovali predčasné voľby, zdrojom nového etnického konfliktu v epicentre Balkánu? – tak znie naliehavá otázka. Britský The Economist o ňom píše ako o štáte, ktorý si svet všíma iba vtedy, keď sa tam udeje niečo zlé. Momentálne je opäť „na výslní“.

Kniha Bohuslava Blažka a Jiřiny Olmrovej Krása a bolest (Praha, Panorama, 1985) ma fascinovala. Vôbec som nechápal, ako sa mohla prešmyknúť cez vydavateľskú cenzúru. Zaoberala sa tvorivosťou a laickosťou, a tie boli v tých časoch tabu.

Je to neuveriteľné, čo všetko sa človeku môže stať v priebehu jedného týždňa. Naposledy som vám písala z Himalájí, z výšky 2 700 metrov nad morom. Už v ten deň mi bolo všelijako. Našla som niekde v tej dedine človeka, čo sa pyšne a falošne nazýval doktorom a zle ma diagnostikoval.