Je to neuveriteľné, čo všetko sa človeku môže stať v priebehu jedného týždňa. Naposledy som vám písala z Himalájí, z výšky 2 700 metrov nad morom. Už v ten deň mi bolo všelijako. Našla som niekde v tej dedine človeka, čo sa pyšne a falošne nazýval doktorom a zle ma diagnostikoval.
Čakala som umierajúc v horúčkach dva dni, či sa mi stav nezlepší, počas tých dvoch dní sa podľa mojich očakávaní a tušákov môj priateľ stal mojím expriateľom a ja na pokraji síl aj fyzických, aj duševných som stála pred ťažkou voľbou. Vzoprieť všetky svoje sily, aj tie ktoré nemám, a pokúsiť sa dostať do civilizácie, alebo sa na ten zbabraný život slabošsky vysrať. Na druhý deň som sa nakopla, prenajali sme si s mojím sherpom a expriateľom kone a dva dni sme sa v monzúnovom daždi trepali po strmých cestičkách z hôr dolu. Od slabosti som padala z koňa, zdalo sa, že cesta nemá konca. Išli sme 12 hodín denne, až sme sa nakoniec dostali k ceste a následne do mesta, kde som sa dopotácala do údajne súkromnej nemocnice, kde ma pekne skásli a vyzeralo to tam desivo.
Povedali mi, že mám týfus v pokročilom štádiu, ktorý mi už napadol pľúca aj žlčník. Napichli mi na dvadsiaty pokus do rúk ihly a ja som zrazu dostala pocit, že sa mám smiať, a tak som sa smiala a smiala, až som skoro prestala dýchať. Ležím so smrteľnou chorobou v špinavej nemocnici a ani doktori nevedia, ako to so mnou dopadne. Môj expriateľ so sherpom spia v mojej izbe na zemi v spacákoch a mne sa premieta v hlave celý život. Slzy smiechu sa razom zmenia na slzy panického strachu o život. Vzápätí po osudovom telefonáte jednej spriaznenej duše, človeka, ktorý si vzhľadom na moju chorobu kúpil letenku a doletel za mnou z Indie, mi to trkne. Môj život môže byť zachránený, a to ničím iným ako ozajstnou nesebeckou láskou, vyžaduje to však stopercentne čestný prístup. Ako som sa tak pozerala na hviezdy vykukujúce spoza špinavých nemocničných okien, bolo mi to zrazu jasné. A tak už týždeň od vďaky nefajčím a dávam si pozor na každú myšlienku, ktorá si neváži lásku a život. Mám síce pred sebou operáciu, ale život som si už vybojovala. Teraz som šťastná, že sa stalo všetko, čo sa stalo. A napriek tomu, že zajtra odlietam domov, už sa neviem dočkať októbra, keď prídem znova do Nepálu. Mám rada životné skúšky. Zvlášť, keď sa mi v nich podarí obstáť.
Čakala som umierajúc v horúčkach dva dni, či sa mi stav nezlepší, počas tých dvoch dní sa podľa mojich očakávaní a tušákov môj priateľ stal mojím expriateľom a ja na pokraji síl aj fyzických, aj duševných som stála pred ťažkou voľbou. Vzoprieť všetky svoje sily, aj tie ktoré nemám, a pokúsiť sa dostať do civilizácie, alebo sa na ten zbabraný život slabošsky vysrať. Na druhý deň som sa nakopla, prenajali sme si s mojím sherpom a expriateľom kone a dva dni sme sa v monzúnovom daždi trepali po strmých cestičkách z hôr dolu. Od slabosti som padala z koňa, zdalo sa, že cesta nemá konca. Išli sme 12 hodín denne, až sme sa nakoniec dostali k ceste a následne do mesta, kde som sa dopotácala do údajne súkromnej nemocnice, kde ma pekne skásli a vyzeralo to tam desivo.
Povedali mi, že mám týfus v pokročilom štádiu, ktorý mi už napadol pľúca aj žlčník. Napichli mi na dvadsiaty pokus do rúk ihly a ja som zrazu dostala pocit, že sa mám smiať, a tak som sa smiala a smiala, až som skoro prestala dýchať. Ležím so smrteľnou chorobou v špinavej nemocnici a ani doktori nevedia, ako to so mnou dopadne. Môj expriateľ so sherpom spia v mojej izbe na zemi v spacákoch a mne sa premieta v hlave celý život. Slzy smiechu sa razom zmenia na slzy panického strachu o život. Vzápätí po osudovom telefonáte jednej spriaznenej duše, človeka, ktorý si vzhľadom na moju chorobu kúpil letenku a doletel za mnou z Indie, mi to trkne. Môj život môže byť zachránený, a to ničím iným ako ozajstnou nesebeckou láskou, vyžaduje to však stopercentne čestný prístup. Ako som sa tak pozerala na hviezdy vykukujúce spoza špinavých nemocničných okien, bolo mi to zrazu jasné. A tak už týždeň od vďaky nefajčím a dávam si pozor na každú myšlienku, ktorá si neváži lásku a život. Mám síce pred sebou operáciu, ale život som si už vybojovala. Teraz som šťastná, že sa stalo všetko, čo sa stalo. A napriek tomu, že zajtra odlietam domov, už sa neviem dočkať októbra, keď prídem znova do Nepálu. Mám rada životné skúšky. Zvlášť, keď sa mi v nich podarí obstáť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.