Na otázku moderátora relácie Lampa Štefana Hríba, či sa inšpiroval Martinom Lutherom Kingom a Obamom, odpovedal Daniel Lipšic, že ani nie, že vychádza zo sna každého človeka, ako urobiť život svoj a svojej rodiny, komunity lepším, zo sna, pri ktorom by mala ľuďom skrsnúť nádej na lepší život, na lepšie, krajšie Slovensko a dodal, že Slovensko by malo byť krajinou, kde štát aj politici pomáhajú ochrániť nie oligarchov, ale slušných ľudí. Sen o krajine nie je v slovenských politických dejinách ničím novým. Dá sa dokonca povedať, že je ich kľúčovou témou.

Angela Merkelová po prvý raz použila slovíčka „diktatúra“ a „Ukrajina“ v jednej vete, a jedny nemecké noviny sa ma pýtajú, či by som nechcel napísať politickú analýzu o Ukrajine. Ukrajinu som tridsaťkrát precestoval, zažil som tam jedinú a najkrajšiu revolúciu svojho života, aby som si zachoval vnútornú rovnováhu, musím tam ísť každé leto a každú zimu. Teraz musím tie nemecké noviny odmietnuť. Odkedy je Viktor Janukovyč prezidentom, nemôžem písať žiadne analýzy. Ani keby ste ma prizabili, nechápem, čo ten chlap chce.

Je to kniha, na ktorú sa tí, ktorí poznajú fotografickú tvorbu dvoch rovesníkov, kamarátov a v istom zmysle aj konkurentov – Jozefa Ondzika a Tomáša Leňa –, dlho tešili.

Bežná politická správa je ako podenka. Prežije minútu, deň. Mediálna vôľa nášho prezidenta, zúčastniť sa na jaltskom summite, žila dokonca celý týždeň. Minister zahraničných vecí ho pochválil, že je pripravený pricestovať na Ukrajinu, ale za predpokladu, že sa zmení legislatíva, ktorá viedla k tomu, že Julia Tymošenková je vo väzení, a že sa jej umožní vycestovať do Nemecka.

Minister školstva, vedy, výskumu a športu Dušan Čaplovič hovorí, že boj s byrokraciou je nekonečný ako boj s otravnými muchami. Preto potrebuje nadhľad, odhodlanie, empatiu s tými, ktorým sa u neho kujú zákony a vyhlášky, a pevné nervy.

Písať v týždenníku o práve prebiehajúcom hokejovom turnaji je trochu ošemetná záležitosť. Medzi uzávierkou čísla a jeho objavením sa v stánkoch uplynú dva dni, odohrajú sa dva zápasy a všetko môže byť inak. Ale zas úplne všetko hádam nie.

Mal som tú česť, že sme sa s Dežom Ursinym párkrát stretli aj osobne. Nikdy sme sa nezhovárali, vždy sme sa len videli (teda ja jeho) a pozdravili (vždy akosi placho). Napríklad na koncerte v Prahe, či v Dome zvuku na Kolibe, v deň, keď donahrával Príbeh a ja som náhodou nahrával hneď po ňom. Pre zvukára Juraja Solana, ktorý robí taký mäkký zvuk ako stvorený do Ursinyho hudby, to musel byť riadny skok...

Všeobecne prijímaný názor hovorí: Všetko je v prdeli. Kam sa človek pozrie, samá zlodejina a korupcia, veriť sa nedá fakt nikomu. Nespokojných pribúda úmerne blahobytu a rozširovaniu sociálnych istôt, úmerne dlhému obdobiu bez vojny, úmerne naplneným snom o živote bez kurately jednej politickej strany atď. Iste, udržať v chode náročný životný štandard, obstáť v súťaži o uznanie v podmienkach tvrdej konkurencie, cestovať, byť videný, mať, žrať a piť do sýtosti nie je jednoduché.

Pred vyše piatimi tisícročiami žil v dnešnom severnom Taliansku, v údolí menom Val Venosta, územčistý šľachovitý chlapík, ktorému ťahalo na päťdesiatku. Jedného májového dňa sa vybral, nevedno presne prečo a kam, naprieč Alpami.

S britskou televíznou seriálovou tvorbou máme síce sporadickú, ale o to vrúcnejšiu skúsenosť. Milovali sme Randalla a Hopkirka, Profesionálov (tých z CI 5, nie zo slovenského malomesta) poznáme odpredu, odzadu, o Makepeaceovej máme dokonca popovú pieseň, Lutherom nedávno zahviezdila Jednotka a isto by sme našli zopár ďalších kúskov. Aj vďaka progresívnej ČT 2 a neskôr i ďalším českým televíziám máme od začiatku deväťdesiatych rokov aký-taký prehľad aj o britcome: Červený trpaslík, Čierna zmija, Tenká červená línia, Mladí v partii, Black Books, atď.