Keď bola niekedy pred rokom a pol slovenská politická scéna prvý raz konfrontovaná s otázkou, aký postoj zaujať voči Grécku, jeden ľavicový intelektuál o tom napísal patetický článok. Neargumentoval ekonomicky, právne či politicky, ale cez fiktívne dejinné záväzky. Vraj dnes Grékom musíme pomôcť, lebo niekedy pred 2 400 rokmi položili základy európskej civilizácie, zahnali Peržanov a okrem toho sme ich už raz zradili – v roku 1204, keď križiaci vyplienili Konštantínopol. Chýbala už len vsuvka o Cyrilovi a Metodovi (tiež prišli z Grécka)...

Obvykle býva ošemetné, a to aj v malom spoločenstve, akým je Slovensko, zostaviť knihu, ktorá priblíži niekoľko desiatok vzácnych ľudí. A čo tí ďalší? – neodbytná otázka, na ktorú existuje iba jedna možná odpoveď. Ide o autorskú licenciu, výber bez postranných úmyslov na niekoho (nechtiac, či naopak, zámerne) zabudnúť.

Je to jedna z najväčších výziev, ktorá pred slovenskou spoločnosťou stojí. Je pre ňu však typické, že sa o nej takmer nediskutuje. Otázka, ako čo najlepšie využiť tých 10-12 rokov, počas ktorých všetci rodičia v krajine povinne zveria svoje deti do rúk učiteľov a škôl, akoby verejnosť, teda rodičov, veľmi nezaujímala. A pritom od odpovede na ňu závisí budúca kvalita života ich dieťaťa, a v širšom kontexte celej spoločnosti. Niektorí rodičia sa snažia vybrať si školu, verejnú, cirkevnú alebo súkromnú. Aj toto hľadanie a sloboda výberu je však obmedzenejšie, ako by sa zdalo. Takmer všetky karty vo vzdelávaní aj dvadsaťjeden rokov po novembri 1989 drží v ruke štát, najmä v tom, akou mierou školám prikazuje, čo všetko a kedy majú učiť. Aj nadšení učitelia či riaditelia škôl, ktorí túžia robiť veci po svojom, narážajú na každom kroku na obmedzenia. A potom je tu, samozrejme, nekonečná a neproduktívna téma nedostatku financií. Hoci je pravdivá (pravdivejšia, než si ľudia z mimoškolského prostredia vedia predstaviť), stáva sa zároveň prekážkou v tvorivom rozmýšľaní, ako zabezpečiť zlepšenie školského systému.

Nikdy som nehral na žiadnom nástroji. Mali sme síce doma klavír, ale ten bol vždy rozladený a používali sme ho len na Medveďku, daj labku. Keď sme mali 16 rokov, kúpili sme si s kamošom Midim v Zlatých Moravciach gramce. Najlacnejšie, aké boli na trhu, ale také, na ktorých sa dalo mixovať. Museli sme si spraviť z dosák „šasi", lebo tie gramce stáli na takých chabých oceľových nôžkach, takže sa pri každom skreči hýbal celý gramofón. To bola investícia dvakrát 1 000 korún za gramofóny, nejakých 6 000 stál mixák, repráčik sme mali od kamaráta. Tak sme začali dídžejovať.

Salónne reči sa u nás vedú v krčmách. Žiadne exkluzívne kluby plné mahagónového nábytku a triednej blahosklonnosti, ale podniky rôznych cenových skupín. Niektoré síce majú salóniky, ale v lepšom prípade ide len o oddelené miestnosti, v horšom o sklady záhradného nábytku.

V arabskom svete padajú režimy – každý trochu inak. Niektoré relatívne nekrvavo, iné sa držia aj za cenu masakrovania vlastného obyvateľstva. Líbyjský diktátor Kaddáfí vzdoruje vôli ľudu, ktorému údajne dal do rúk moc po svojej „revolúcii“ – a tej moci dal ľudu vraj až toľko, že samému mu nijaká nezostala. Preto teraz nemôže moc odovzdať. Bola by to komická argumentácia, akú počuť u rôznych politických megalomanov. V Líbyii je to realita, ktorá stojí veľa životov.

Zástup skandujúci počas pohrebu Jána Pavla II. dnes už povestné heslo „Santo subito!“ (Ihneď svätý!) sa dočkal. Dňa 1. mája pápež Benedikt XVI. vyhlási svojho predchodcu za blahoslaveného.

Predstavte si, že počas najbližších 80 rokov sa niektoré obrovské mesto – napríklad Tokio – ocitne pod morskou hladinou, ktorá stúpne o celých 5 metrov. Ohrozené by boli milióny obyvateľov a tiež infraštruktúra v hodnote biliónov dolárov. Táto strašná vyhliadka je presne tým, čo majú kazatelia globálneho otepľovania na mysli, keď varujú, že musíme prijať „rozsiahle preventívne opatrenia, aby sme ochránili ľudskú civilizáciu tak, ako ju poznáme". Podobná rétorika sa môže javiť ako extrémna, ale ako by sme sa bez obrovského globálneho úsilia mohli vyrovnať so vzostupom morskej hladiny takého rádu?

Ohlasy na tureckú telenovelu Tisíc a jedna noc sú u našich západných susedov oveľa chladnejšie než u nás. Nasadenie tohto titulu už od začiatku sprevádza veľmi negatívna publicita. Tlačová konferencia k jarným programovým plánom Novy bola plná komických výstupov. Jej manažéri sa celú polhodinu hádali s novinármi o tom, či je Tisíc a jedna noc telenovela alebo „romantický seriál“. Riaditeľ Novy Jan Andruško doslova „prosil“ novinárov, aby tento seriál vopred nezhadzovali. Z Bratislavy si dokonca zavolal Gorazda Sľaka, šéfa programu Markízy, ktorý na tlačovke predviedol niekoľkominútový monológ o tom, aký je tento seriál vynikajúci a úspešný. Českí novinári nevychádzali z úžasu. Zbytočné prekáračky zatienili všetko ostatné. Na druhý deň boli české noviny plné invektív na adresu tejto telenovely, kým iné udalosti zostali viac-menej nepovšimnuté.

Ani v priebehu roka 2010 sa nepodarilo vytvoriť spôsob, akým viesť rokovania o iránskom jadrovom programe. Takmer žiadne diplomatické úsilie neprinieslo výsledky, medzinárodné snahy diskusiu čoraz viac usmerňujú k sankciám a k tomu, aký mix z nich by prinútil Irán podrobiť sa.