Zlo je rafinované. Ale rafinovanosť nemá s múdrosťou nič dočinenia. Nevidí ďalej. Je to len podlá účelová záležitosť s plochou dráhou letu. Spomeňme si dnes na Kaliňákovu tlačovku o Hedvige M. Po všetkej tej rafinovanosti z nej vanie už len tuposť. Obmedzenosť niekoho, kto sa prerátal. Taký človek si povie „kde sa rúbe les, lietajú triesky“, možno si aj zaklame, že to „robí pre lepší obraz Slovenska v zahraničí“ alebo podobné idiotstvo, no neráta s tým, že zhodou náhod narazil na bytosť, čo sa nezlomí pred mocou. Taký kaliňákoid neráta s tým, že sú ľudia, pre ktorých je pravda a ľudská dôstojnosť viac než preňho.

Rozmýšľam, čo asi cíti hmyz chytený do pavučiny, keď sa k nemu približuje predátor, ktorý ho chytil do pasce. Na čo myslí, keď nadídu sekundy, v ktorých očakáva obeť útok a vie, že po ňom zahynie?

Viac michelinských reštaurácií ako on má s prehľadom Brussel či Tokio. U Baskov a Kataláncov sa varí určite lepšie ako priamo v ňom, no svet ho naďalej považuje za miesto, kde sa dá s najväčšou gráciou najesť. Paríž.

Hovorí, že budovanie nezávislých inštitúcií, ako sú napríklad súdy, je práca pre tri generácie. Je zástancom ekonomickej slobody, no neidealizuje si ani podnikateľov, ani existujúci ekonomický systém. Americký ekonóm a politológ Michael C. Munger.

Astronómovia nielenže zachytávajú žiarenie z prvého obdobia vesmíru, ale na ňom vedia aj všeličo zmerať. Z výsledkov potom skladajú obraz, ako v tom čase vesmír vyzeral. Naposledy ho doplnili o nový, vzácne sa vyskytujúci motív. Gravitačné vlny.

Môj dvojročný pobyt v Indonézii sa chýli ku koncu a ja sa konečne odhodlávam k opisu Indonézanov, ako ich vnímam cez osobnú skúsenosť. Najväčší problém pre mňa predstavuje ten ich permanentný úsmev. Lebo viem, že sa za ním môže skrývať čokoľvek, od radosti cez sklamanie, smútok, aj hnev a nenávisť. Indonézania problémy neriešia a už vôbec sa nevystavujú riziku konfliktu. Ak sa problém vyskytne, nezaoberajú sa ním a dúfajú, že zmizne sám od seba. Čo sa napríklad pri vízach môže skončiť nečakaným adrenalínom, keď nešťastný cudzinec s vypršanými vízami musí v ten deň opustiť krajinu, aby v nej nebol nelegálne.

Zjavne bola znechutená. „Vybavím ti, aby si sa k nemu dostala, ale nežiadaj ma o nič viac. Jemu tu v Moskve nijaký slušný človek ruku nepodá.“ Za desaťročia priateľstva som nikdy nepočula od Jany také slová ani taký tón.

Existuje v Česku niekto porovnateľný s Radoslavom Procházkom? Iste. Má podobný vek (44 rokov) aj hodnotové ukotvenie, rovnaký titul (docent ústavného práva) a má aj silné pochopenie pre to, čo trápi murára z Ostravska alebo učiteľku zo Zlínska. Lenže Vojtěch Šimíček nie je politik. Kedysi ním bol – v 90. rokoch bol krátko členom kresťanskej demokracie –, ale dnes je sudcom. Tento rok by dokonca mal, ak ho schváli český Senát, nastúpiť na Ústavný súd.

Juraj Hammer býva v luxusnom starobinci neďaleko Tel Avivu. Rozprával mi o tom, že v príbehu úteku Vrbu a Wetzlera z Osvienčimu je rola prvého preceňovaná a druhého nedoceňovaná. Možno z neho hovoril pocit príbuzenstva s Wetzlerovou rodinou. Artur Klein, bývalý partizán zo Slovenského národného povstania, ťahá na deväťdesiatku a je jeden z tých, ktorí v apríli 1944 prijímali v Žiline Vrbu s Wetzlerom. Povedal približne toto: „Dali sme im nejaké peniaze a požiadali ich, nech nešíria paniku.“ Keď som zdvihol obočie, dodal: „O tých časoch môžu rozprávať iba tí, ktorí to prežili.“

Pred štrnástimi rokmi išiel s priateľkou do Kambodže, kde videl deti nakazené vírusom AIDS. Najprv ich fotografoval, no neskôr založil veľmi úspešnú humanitárnu organizáciu Magna deti v núdzi, ktorá pôsobí už v piatich krajinách a má stovky pracovníkov. Martin Bandžák.