Druhého augusta oslavujú františkáni sviatok Porciunkuly. Voľný preklad z taliančiny je čiastočka zeme. Na tejto čiastočke zeme stojí už približne 900 rokov malý, no zázračný kostol Panny Márie Anjelskej. Tu našli útočisko prví františkánski bratia, tu sa udiali všetky kľúčové okamihy františkánskeho hnutia, keď ešte nikto netušil, že raz nad tým kostolíkom vyrastie ozrutná bazilika a tým vznikne kostol v kostole. Pre tento kostolík František zázračne vybavil odpustky, aké mali dovtedy len tri baziliky sveta. Sem ušla skoro ráno na Kvetnú nedeľu aj Klára, ktorá potom založila Klarisky a stala sa svätou. A tu našla Františka aj sestra smrť.

Jozef Kukuča, rodák z Bošáce a čerstvý absolvent obchodnej školy, mal devätnásť rokov, keď narukoval. Po krátkom výcviku ho čakal rumunský front. Vojnu prežil a ako zrelý muž napísal spomienky pre svoje deti. Poskytla nám ich jeho dcéra Tatiana. Z pamätí Jozefa Kukuču sme vybrali najzaujímavejšie pasáže.

Vyučený obuvník Jozef Klempa mal sotva dvadsať rokov, keď v lete 1914 vypukla prvá svetová vojna a on musel narukovať do rakúsko-uhorskej armády. Domov sa vrátil až v lete 1920 ako československý legionár. O tom, čo videl a zažil medzitým, si viedol pozoruhodný denník.

Slovenská technická univerzita má dvanásť nových počítačov. Aj keď sa to nemusí zdať výnimočné, tentoraz je nová technika dôležitejšia. Až tak, že ju prišiel otvoriť prezident Andrej Kiska. Je teda jasné, že nejde o obyčajné počítače. Sú súčasťou nového výskumného centra, ktoré sponzoruje firma Eset. Študenti sa v ňom majú vzdelávať v oblasti informačnej bezpečnosti.

V polovici februára prebehlo v Dvorane VŠMU finále grantovej súťaže Talenty novej Európy, ktorú organizuje Slovnaft spolu so Stredoeurópskou nadáciou. Aký obraz o našich mladých talentoch poskytlo toto finále?

Na doplnenie uvádzame niekoľ ko ďalších citátov z blogov Juraja Draxlera. Pre čitateľov, ktorí by mali pocit, že ide o citáty vytrhnuté z kontextu, uvádzame presný dátum blogov, ktorých úplné znenie možno nájsť na blog.sme.sk.

V júli tohto roku sa stal poradcom ministra školstva, o dva mesiace už bol štátnym tajomníkom, o ďalšie dva mesiace ministrom školstva. Človek, o ktorom takmer nikto nič nevie a ktorý má so slovenským školstvom spoločné len málo.

Túto nepochopiteľnú radu dostal aspoň raz v živote každý, koho niečo ukrutne svrbelo. Ako sa ale dá nepoškrabať, keď je svrbenie už neznesiteľné? A prečo by sme to vlastne (ne)mali robiť?

V Košiciach to bolo tak: volebná komisia ešte hádam ani nezačala poriadne spočítavať hlasy a každému pozorovateľovi bolo jasné, ako to dopadne. V centrále Rudolfa Bauera, ktorého pritom podporilo vo voľbách deväť pravicových strán, bolo ako na kare. Okolo desiatej tam sedelo asi dvadsať ľudí, zväčša neznáme tváre, na stoloch skromné pohostenie a pochmúrna nálada. Kandidát Rudolf Bauer mal už okolo desiatej rezignovane smutný úsmev, hoci pred televíznymi kamerami ešte hovoril, že tento model zjednotenej pravice by mohol byť príkladom aj pre iné mestá.

V máji 1947 pripravovali študenti z bratislavského internátu Svoradov tradičnú pešiu púť z Bratislavy do Marianky. Pripravili však prekvapenie. Po rannej omši v kostole jezuitov vyšiel na Františkánske námestie kňaz Jozef Búda a na pleciach niesol veľký drevený kríž. A s týmto krížom putoval potom veľký sprievod ľudí cez Patrónku, Železnú studničku až do Marianky, kde malo byť vyvrcholenie slávnosti slúžením omše.