Americký novinár Sebastian Junger strávil v rokoch 2007 až 2008 pätnásť mesiacov s  čatou americkej armády na odľahlej predsunutej základni KOP vo východnom Afganistane.

Všetci sa toho dátumu obávajú, no je už rozhodnuté. V decembri 2014 spojenecké vojská ISAF opustia Afganistan a plnú zodpovednosť za boj s Talibanom preberie afganská armáda. Zvládne to? Skončí sa o rok a pol aj naša najdlhšia vojna?

Existuje niekoľko výnimočných príbehov premeny krajiny, ktorú zmietali tri desaťročia vojen. Úspech mobilného operátora Roshan je ten najvýraznejší z nich.

Pred týždňom bol kolega Andrej Bán na služobke v Afganistane a ja na dovolenke v Bulharsku. Ako to už chodí v zosieťovaňom svete, mali sme obaja prístup k internetu, a tak som si mohla po ceste na pláž prečítat mail pre celú redakciu od Andreja, ktorý sa začínal slovami: „Zdravím všetkých z Kábulu, všetko ok, napriek katastrofickým správam z tejto krajiny aj v našich médiách – včera zabili 35 ľudí pri rôznych útokoch a verejne popravili ženu – sme zatiaľ v poriadku.“ Písal, že najmä jeho mama, sediac pri telke, je vystrašená zo selektívnej reality médií.

Pred piatimi rokmi odmietali Američania s Talibanom hovoriť. Teraz Taliban odmieta hovoriť s Američanmi. Je to dosť výstižný ukazovateľ toho, ako sa v Afganistane posunula rovnováha moci. Západ tu zasiahol – a zlyhal.

Krajiny občas stoja pred voľbami podobne ako hrdinovia rozprávok: ak sa rozhodneš pre jedno, bude zle, ak pre druhé, bude ešte horšie. Izraelská voľba, či uskutočniť vojenskú akciu proti Iránu a jeho jadrovému programu, je ako vystrihnutá z Dobšinského. V čomsi je táto voľba dokonca ešte ťažšia: je takmer nemožné posúdiť, ktorá z dvoch možností – zaútočiť alebo riskovať jadrový Teherán – je voľbou zlou, a ktorá ešte horšou.

Bude mať to, čo sa deje v sýrskom Homse, paralelu s udalosťami v Bengází? Alebo bude tou správnou analógiou Hama? Sarajevo? Čo dokonca niektoré z miest v Rwande? Za každým porovnaním sa skrýva príbeh, ktorý má nejaké podobné znaky s tým, čo sa práve deje v treťom najväčšom sýrskom meste a centre protivládnych akcií. Homs je obkľúčený a bombardovaný sýrskymi vládnymi jednotkami.

Keby sa to tak nebilo s povestným americkým optimizmom, dalo by sa povedať, že Spojené štáty oblieha „blbá nálada“. Krajina neobmedzených možností, za akú ju označuje otrepané klišé, nevie, akou cestou sa má uberať.