Napríklad taký J. C. Vyrastal v rodičovskej krčme na dedine kúsok od Prahy, počas medzivojnového Československa. V krčme sa hralo divadlo, požičiavali knihy. V Hostouni žila aj malá židovská komunitka, ktorú pohltil holokaust. Počas vojny pomáhal odboju a na jej konci bol účastníkom pražského povstania (na vlastné oči videl lynč nemeckých civilistov nenávistným davom). Po vojne vstúpil do komunistickej strany.

V Číne sú ľudia, ktorí chemicky farbia svojim psíkom srsť. Sú tam kaderníctva, ktoré vám prefarbia labradora na pandu či ši-cu na Hello Kitty. Jeden Angličan prenajal svojmu psíkovi súkromné lietadlo, aby ho odviezlo za ním na Bahamy, lebo psychológ jeho psa povedal, že normálny linkový let by bol pre neho stresujúci. V Amerike sú ľudia, ktorí kupujú svojim psíkom diamantové náhrdelníky a dizajnérske značkové psie handry.

Opäť sedím medzi škatuľami. Koľký, hádam dvadsiatykrát? A opäť si vravím: ,Načo mi to všetko, preboha, je!’. Myslím že zlozvyk hromadiť veci vychádza z úzkosti a nestability. Človek si nachádza stabilné miesta v duši hromadením zbytočností, ktoré mu niečo pripomínajú, niečo evokujú, vo všetkom vidí živú bytosť (nielen v plyšových medvedíkoch, ale aj v šáločke či drôtiku), nič nedokáže prosto vyhodiť, a tak sa mu to kopí a kopí, až sa takýto úzkostlivý človiečik presťahuje do garáže, tam si to všetko pekne má, ľudia sa mu smejú, človiečik je šťastný, až kým nepríde čas na dospelosť. Potom sa z toho ide posrať.

Vždy som rozmýšľala, aké by to bolo byť vo väzení. Že či by som sa od nešťastia zbláznila alebo zomrela, alebo či by som to znášala s humorom. Či by som stratila iskru do života, alebo, naopak, vymýšľala nemožné aktivity v rámci svojich možností. Táto predstava bola v mojej hlave vždy. Kedysi som mala teóriu, že veď nič to, ak ma niekedy zavrú (aj keď si naozaj neviem predstaviť, za čo a prečo), tak si prosto sadnem na zadok a budem meditovať. Keď to vedia buddhistickí mnísi, musím sa to predsa naučiť aj ja. Sadnúť si, zavrieť oči a opustiť telo. A ostatné máš na háku.

V minulosti sa v slovenskom futbale objavilo viacero podozrení, spojených s korupciou a nelegálnym opvlyvňovaním zápasov v prvej a druhej slovenskej lige. Slovenská polícia pred nimi doteraz zavierala oči. Až jej nakoniec pomohli českí kolegovia.

Na pozadí diania, ktoré sledujeme v Česku, zo škandálu slovenských vojenských služieb bolia oči, uši i hlava.

Moja láska k trhom nemá vôbec nič spoločné s nákupnou horúčkou, jasné?! Celkom nič. Myslím, že korene tejto lásky, z ktorej človeku ide až také mravčenie po celom tele, sú ešte niekde v mojom detstve v Trnave, a v trnavskom jarmoku, ktorý každý september rozvíril vody tohto, vtedy tichého miesta. Stovky stánkov, kolotočov, a samozrejme, môj obľúbený nedeľný blšák, kde na zemi na handrách človek našiel naozajstné skvosty...

Kráčam ranným Starým Arbatom a mám šťastnú melanchóliu. To je taká tá, keď cítite neuveriteľný pokoj, ale zároveň máte vypeckované vnímanie a všetky vnemy absorbujete veľmi intenzívne a pozorovateľské schopnosti sú na maxime.

V utorok mi môj kamarát a producent Bill zavolal kvôli stretnutiu s jedným investičným bankárom. Bill má nos na zdroje financií a kontakty. V New Yorku mnohí úspešní ľudia podporujú umelcov sponzoringom, zberateľstvom a niekedy produkujú aj artové filmy. Je to pre nich vec prestíže. Pán investičný bankár už mal moje CV-čko na stole a povedal Billovi, že sa na stretnutie na pracovnom obede teší. Podporu sa mi takto v minulosti podarilo získať viackrát. A tak som si otvorila Google, nech sa pripravím.

Existuje na svete mesto, do ktorého som sa nikdy nechcela ísť pozrieť. Existuje jazyk, ktorý som sa nikdy nechcela učiť. Predvčerom som sa teda do Moskvy presťahovala a od utorka chodím na ruštinu. Bez onej turistickej návštevy. Rovno s vecami, aj s klavírmi a macíkmi. Neviem, dokedy ma život hodlá takto skúšať, ale predpokladám, že to už neprestane.