Predstavte si, že ste v miestnosti bez zvukov a bez svetla, alebo že máte zaviazané oči a zapchaté uši. Nie na chvíľu, celý život. Hluchoslepota, či už úplná, alebo čiastočná, je najťažšie zmyslové postihnutie. Ako žijú tí, ktorých scvrknutý svet siaha po končeky prstov?

Na hornej časti okenného rámu je pribitý klinček. Na ňom je zavesený špagátik a na ňom visí priehľadné igelitové vrecko naplnené vodou. Doplna. Hompáľa sa popred okno ako jediná dekorácia v miestnosti. Na nátlak mojich turistov sa pýtam majiteľa hotela, čo to je. „To je proti muchám," vraví. Proti muchám? Vrecko s vodou? Rozmýšľam, ako to preložím mojim turistom z nepálčiny. To mi aj tak neuveria. A tak sa pýtam na princíp fungovania. „Keď priletí mucha, povie si: Óch, aké veľké jazero! – a odletí preč."

Mnohí z vás čitateľov týždňa sa na základe mojich článkov rozhodli podporovať nepálsky sirotinec Happy Home. V minulom svojom článku som písala o tom, ako sme zistili, že deti boli týrané a zastrašované. Viac o tom hovorím vo videu, ktoré nájdete na stránke týždňa. Keď som písala svoj posledný stĺpček, akurát som bola na ceste do Nepálu. Bolo to najťažších 6 dní mojho života.

Môj šerpa Chatur bol vždy veľká kopa šťastia. Večne vysmiaty, niesol šialene ťažký náklad a do toho pofajčieval a vtipkoval s mojimi turistami. Dnes večer na treku si s ní­m začali debatu – v Nepále veľmi neobvyklú – o sexe. Či teda majú tí­ naši Nepálci sex pred svadbou, alebo nie, či pociťujú lásku a prí­ťažlivosť k žene, ktorú im niekto vybral a oni ju vidia až krátko pred svadbou...samozrejme, tieto otázky sú úplne opodstatnené – je to úplne iná kultúra a našincovi sa rozum zastavuje nad pomyslení­m že by prvýkrát mal sex až cez svadobnú noc a najmä, že by mal prežiť život so ženou, ktorú si sám nevybral...

Predseda krajského súdu v kosovskom Gjilane Zyhdi Haziri dobre rozumie odkazu slovenskej diplomacie, že sa na neho teraz upiera veľa očí. Minulý týždeň rozhodoval o vydaní či nevydaní Bakiho Sadikiho na Slovensko. Reportér .týždňa bol pri tom.

Asi si väčšina z vás nedokáže predstaviť, čo je to existovať takmer tri týždne bez teplej sprchy. A existovať bez nej v Himalájach na konci novembra. Aj keď väčšina minihotelíkov na treku okolo Annapurny sľubuje „hot shower 24 hour" márne vysvetľujem svojim turistom, že je to „poloodrb“ a znamená to, že prevádzkar má jeden minipidi solar panel a teplú sprchu schytajú maximálne tak prví traja ľudia, čo prídu, a aj to len pred treťou hodinou, kým ešte svieti slnko. Ja už som sa tými rokmi tu naučila neumývať. Čovek, ktorý sa chce v Himalájach stále umývať, zaručene ochorie. Či už mu ide teplá voda, alebo nie. Týždeň vydržím v pohode, merino vlna nesmrdí a prach sa dá oprášiť.

Písalo sa o tom, vedelo sa o tom, išlo to postupne, ale aj tak to prišlo ako jasná rana z neba.

Čo už len môže byť zaujímavé na živote v mestečku, ako je Neuburg an der Donau! Ospalá hornobavorská provincia, ani nie tridsaťtisíc obyvateľov. Starnúci mníchovský bonviván, od ktorého som kedysi kupoval ojazdeného forda, iba vyvaľoval oči do krajiny a neustále opakoval: „Préria! Vy tu žijete v prérii!“

Písať o mojej ceste je ťažké asi tak, ako učiť sa na test z matematiky v nočnom klube. Odkedy som opustila Kubu, mám pred očami novú realitu. Mám dilemu, či sa mám na svojej ceste správať ako jej protagonistka alebo novinárka, či tu mám žiť, alebo písať. Robiť obidve veci je ťažké, najmä pri intenzite všetkého, čo tu zažívam.

Chcela by som byť matkou. Zatiaľ som však len matka Dorota (titul matky Terezy prenechávam svojej sestre…) Moje nepálske deti ma volajú Fulmaya auntie, a ja sa bojím že aj o tento titul prídem. Včera sa nám podarilo zachrániť ďaľších dvoch chlapcov zo sirotinca, v ktorom nie je veľa vecí v poriadku. Našli sme ich mamu a od zajtra budú chodiť do novej internátnej školy v blízkosti bydliska ich mamy, ktorú po mnohých rokoch budú môcť vídať.