Veta, že s minulosťou sa už nevyrovnáme, pretože jednoducho vyhasla, je príznakom našej doby. Je výrazom našej neistoty. Andrej Babiš bol kolieskom viditeľného aj skrytého súkolia komunistického režimu. V novom režime sa mu darilo aj vďaka politikom, o ktorých dnes paušálne tvrdí, že „všetci kradli“. Jeho popularita u našich susedov svedčí naozaj o vyhasnutosti českej pamäti. Ale vyhasnutá je aj pamäť všetkých tých, čo môžu za svoj dnešný úspech ďakovať posledným dvadsiatim piatim rokom, a napriek tomu ich opľúvajú. To je jeden z paradoxov našich čias. Lebo boli politici, čo kradli, podvádzali a klamali, ale boli aj takí, čo nekradli, nepodvádzali a neklamali. Hádzať ich do jedného vreca je skutočná strata a vyhasnutosť pamäti.

Sú dni, keď je lepšie televízor nezapínať. Napríklad práve teraz. Stačí zapnúť televízor a zaleje nás úradná propaganda spojená s oslavou narodenín Fidela Castra a Huga Cháveza. Vysielanie štátnej televízie bude od dvadsiateho ôsmeho júla do trinásteho augusta mimoriadne nudné a plné kultu osobnosti, ideologického gýča a politickej sentimentality. Detské chorály budú spievať na slávu večného veliteľa a ľudia postávajúci na uliciach, ktorí si ich sotva všimnú, keď ich budú obchádzať, si o tom všetkom budú hovoriť anekdoty a vtipy. Biografické scény nás budú bombardovať z každej strany.

Červené plavky, nádherné telá a hrdinské skutky, to bol sen o povolaní plavčíka podľa vzoru amerického seriálu. Aká je realita pri slovenských bazénoch, na kúpaliskách a prírodných vodných plochách?

Prečo sa oplatí vymeniť pohodlnú posteľ za skleníkovo rozpálený stan, rozložený uprostred tisícky rovnako vyzerajúcich, znížiť svoje nároky na komfortnú hygienu, vystáť si nejeden rad na vychladené vínko a hlavne nechať sa vystaviť akýmkoľvek rozmarom počasia, od tropických horúčav rozdúchaných rozpáleným betónom, až po sprchové dažde, zatekajúce do tých najneuveriteľnejších miest?

Za dva dni stihol dve premiéry. Miro Remo (31) vypustil minulý víkend do sveta dva svoje dokumenty. Prvým je Vrbovský Veter o Braňovi Jobusovi a jeho festivale, druhým je Comeback z prostredia ilavskej väznice. Premiéra bude na festivale v Karlových Varoch.

Jedna z vecí, ktoré ma na nedávnom výlete na Sicílii najviac fascinovali, bolo posedávanie na ulici. Sicílčania to asi robia zo všetkého najradšej. Hlavne starí dedkovia v oblekoch a klobúkoch. Pár starých plastových stoličiek, niekedy aj lavička, a už majú o zábavu postarané. Po sieste sa tam vyvalia, kým ich ženy pripravujú večeru, sedia, niekedy aj nad novinami a diskutujú. Pozorujú svet, tých zvláštnych mladých ľudí, čo neposedávajú, ale namiesto toho sa stále za čímsi honia a s pokojnými úsmevmi im ubieha čas na tomto svete. Keď raz budem na dôchodku, nebudem robiť nič iné, len posedávať.

Sú slová, ktoré významy vyjadrujú, komunikujú a potom tie, ktorých hlavných účelom je ich, naopak, zakryť. Similakrá, učili nás na teórii žurnalistiky. Z realitných slovníkov napríklad poznáme, že byt v tichej lokalite znamená, že je ďaleko od centra, útulný znamená, že je malý a „vhodné pre mladých aktívnych ľudí“ znamená najmä to, že je to vrchné poschodie, a nie je tam výťah.

Za každou frustráciou sú prehnané očakávania. Povedala som to členom amerického Kongresu počas návštevy Kuby v januári tohto roku. Chcela som tým zdôrazniť, aké obrovské ilúzie vznikli medzi ľuďmi po sedemnástom decembri, keď bolo ohlásené obnovenie vzťahov medzi Kubou a Spojenými štátmi. Ten deň vyvolal v tejto krajine vlnu niečoho, čo sme necítili už celé desaťročia. Volá sa to nádej.

Osudová príťažlivosť človeka a vlka bola najmä v dávnej minulosti veľmi silná, napriek tomu, že neskôr sa stal vlk šelmou obávanou a nenávidenou, čo pretrváva, bohužiaľ, až do dnešných čias.

Nedávno som strávil niekoľko dní v Holandsku, v jednej „východoukrajinsko-stredoholandskej“ rodine. Je nemožné vyskladať celú rodinnú mozaiku.