Zástancovia tradičnej rodiny varujú pred legitimizáciou homozväzkov spôsobom, akoby spoločnosť v blízkej budúcnosti stála pred hroziacou epidémiou v podobe homosexuálnych adopcií. Jednak si myslím, že to je fóbia ľudí, ktorí sa s homosexuálnymi pármi, žijúcimi v dlhodobom zväzku, nikdy nestretli, na druhej strane som z tejto debaty znechutená – aj keby naozaj nešlo o nič iné, len o to, ako sa zmocniť opustených sirôt nekompletnými homo-príšerami, koľkých párov by sa takýto druh adopcie na Slovensku v skutočnosti týkal? Dvadsiatich? A čo spravíme s tými lesbickými ženami, ktorým v túžbe mať dieťa nijako nezabránime? Veď je to smiešna debata.

Dnes je v móde nosiť dedov sveter, frajerke mávať strýkovým prerazeným klobúkom, v rukách držať babkin ozrutný bicykel a nakupovať do tetkinej sieťovky. Dosť bolo lesklých materiálov a sushi, priatelia. Hor sa na krúpy!

Sporenie dnes „letí“ navzdory neľahkej ekonomickej situácii občanov. Veď kto by sa nepochválil tým, že si nasporil na dovolenku či novú kúpeľňu? A obzvlášť vtedy, ak tak robil v podstate nevedomky?

Do voleb v Čechii, jak se teď korektně říká, zbývají ještě dva dlouhé týdny (týden je před volbami obzvlášť dlouhý) a už je tu docela velké překvapení.

To, aké surové a nemilosrdné sú k sebe ženy, vystihol už Sándor Márai vo svojich Denníkoch z roku 1943: „ Ženy si seba navzájom nevážia. V očiach ženy nemôže byť nejaká iná žena naozaj ,veľká´ alebo bezvýhradne ,krásna´ či bezo zvyšku ,dobrá´, nesebecká, domácky založená atď. Keď žena vstúpi niekam, kde sedí už nejaká iná žena, miestnosť sa naplní podozrievavosťou. Žena uverí vo veľkosť, bystrosť či ľudskosť inej ženy jedine vtedy, keď o tom má dôkaz. A to tiež len zdráhavo.

Výstavu Roberta Wilsona Videoportréty v Slovenskej národnej galérii predchádzalo mohutné promo. Pochopiteľne. Veď ide o slávneho režiséra a jeho portréty celebrít.

Moja babička stále hľadala svoje okuliare. Išlo nás z toho poraziť. „Deti, neviete, kde mám zasa okuliare?” pýtala sa a šmátrala. Bez okuliarov sa okuliare ťažko hľadajú. Boli hrubé, kostené, zlepené lepiacou páskou na pravom kĺbe. Bledohnedé. Keď nedržala páska, prišiel na rad leukoplast. Babičke okuliare často padali nabok, ale jej to nevadilo. Čítať sa s nimi dalo. Často sme sa jej pýtali, či nechce nové okuliare. „Netreba, vravievala. Veď čítať sa s nimi dá.” Vyzerala smiešne, ale bola to naša milovaná babička, a tie dolámané okuliare k nej tak nejako patrili.

Veta „jeden akord a pravda“ sedí na Lou Reeda ako uliata, no v skutočnosti tento newyorský hudobník, ktorý zomrel minulý týždeň, svojou tvorbu tento slogan vlastne vymyslel.

Citát dialógu občana A s občanom B z môjho obľúbeného Babylonu (Česká volba, č. 3/2013): A: „Nikdo vám nevnucuje svůj pohled na svět, tajná policie vás nesleduje, můžete si říkat, psát, co chcete, jezdit kam chcete, pracovat či studovat, kde chcete...” B: „Člověče, a k čemu mi to je, když musím každý měsíc platit takovýhle štos složenek! Ty svině nahoře mají všechno a za nic!” „Žijeme si vůbec nejlíp, co jsme kdy žili,” oponuje A. „Co je mi do nějaké minulosti – podstatné je, že teď to stojí za hovno!” nedá sa B.

Popkultúrny mainstream dokáže byť niekedy nekonečne odpudivý. Banálna špina ľudskej malosti. A najhnusnejšie je, že nám neprekáža, naopak, vyhľadávame ho, a potom si v ňom hovieme. Parazitovanie na tých najvznešenejších citoch a emóciách, na láske, na súcite, na utrpení, ich ukazovanie, obnažené až na samotnú dreň. Dupanie po slzných kanálikoch. V Modrom z neba by vedeli rozprávať, aj v Pošte pre teba. Pomôžeme, čoby sme nepomohli, jasné, že pomôžeme, veď sme ľudia, akurát si vás pri tom nakrútime a pustíme to ďalej, nech sa masa spije do nemoty slzami a nažerie katarznej veselosti. Žiadna intimita, žiadny chochmes, žiadne hranice.