Boj proti teroristickému štátu v niečom pripomína zúfalý zápas človeka s ťažkou rakovinou v pokročilom štádiu. Aj keď vieme, ako zničiť nádor, istotu, že sa smrteľná choroba nevráti v podobe metastáz, tým ešte nezískavame.

Oslovil som pôvodne o dvoch ľudí viac, než sa napokon ocitli v knihe „Mojich posledných tridsať rokov“. Kniha sa práve pripravuje do tlače a na pultoch sa objaví začiatkom marca 2019. Jedným z oslovených bol aj Laco Kováč. Napísal mi:

Na svojich posledných 30 rokov spomína Pavol Frič, slovenský sociológ a vysokoškolský učiteľ. V roku 1992 sa presťahoval v čase kvitnúceho mečiarizmu odsťahoval do Prahy. Venuje sa politickej a systémovej korupcii. Zmenilo sa podľa neho vôbec niečo v tejto oblasti?

Chcem zachytiť svoj život. Chcem dokumentovať, ako rastú moje deti. Chcem si uchovať zážitky z dovoleniek. Chcem archivovať svoju prácu. Chcem fotiť za každého svetla. Chcem si kúpiť naozajstný fotoaparát...

​Podnikateľka Vendula Pavlicová rozpráva o svojich posledných 30 rokoch v sérii rozhovorov Fedora Gála a Martina Hanzlíčka.

Richard Sulík hovorí o atmosfére, ktorá vládne v Štrasburgu. V čase teroristického útoku išiel okolo miesta činu, ale až doma sa dozvedel, čo sa stalo.

Vaše najtemnejšie nočné mory

„Správy o mojej smrti boli prehnané,“ napísal vraj Mark Twain v reakcii na nekrológ, ktorý o ňom vydali isté noviny. Rovnako prehnané sú správy o politickej smrti Emmanuela Macrona.

„Tu je väčší rad než na Star Wars,“ volá mi môj americký priateľ stojaci pred Ho Či Minovým mauzóleom. Ja som nešla. Ani v Moskve na Lenina som sa nebola pozrieť. No napriek môjmu jasnému názoru na fetišistické uctievanie politických vodcov sa vo Vietname cítim celkom schizofrenicky.

Sociológ, neskôr vedúci Oddelenia politických analýz u prezidenta Václava Havla, a ešte neskôr politik, sumarizuje svojich posledných 30 rokov.