Titulky znalcov scény potrebovali šokovať svet správou, že Peter Sagan tento rok ukončí kariéru. Ale asi netreba rýchlo písať, skôr viac počúvať a čítať. On ju neukončí. Začína niečo staronové.

Nebudem ho velebiť, to je trápne. Peter Sagan mi totiž svojou popularitou narobil toľko roboty, že mi stúpal tlak. Lenže ako listujem vo svojom archíve, zisťujem, že ani neviem, kde sa mu dá niečo vyčítať. Skúsme sa odraziť od toho, že mu vyhadzovali na oči vzdelanie.

Keď mi 23. júna 2000, teda presne pred 22 rokmi zavolal do auta kolega, že Peter Dubovský zomrel, tak som nevedel, či mám na diaľnici zostať v odstavnom pruhu, alebo to rozdýcham za volantom. Hovorím do telefónu: „Čo ti je… bez príčiny? Len tak? V tomto veku?!“ Mal som 28 rokov a stále viem, že Peter mal o tri mesiace menej. Už vtedy to bol futbalista, ktorého nám vo federálnej reprezentácii závidela nielen Európa ale ešte aj Česi. Žiaľ, išiel sa kúpať do Thajska a pozrieť si vodopády. Nedávno by oslavoval 50ku.

Keď som dostal za domácu úlohu napísať niečo o športe na Dunaji, nemal som na výber. Musel som zavolať Petrovi Hochschornerovi a pozvať ho na pivo. Tomu staršiemu. Tomu, ktorý ako tréner z dunajskej vody vytrápil zo svojich dvojičiek Petra a Pavla tri zlaté olympijské medaily a jeden bronz. Bola to inak celkom dobrá príležitosť zagratulovať mu k sedemdesiatke. Vyzerá na menej.

A hneď v úvode si úprimne povedzme, že hokej nie je šport, ktorý by hýbal takým počtom ľudí ako futbal, basketbal, motorizmus či tenis. Neviem si predstaviť, že by sa v čase majstrovstiev sveta vo futbale hrala Liga majstrov alebo akákoľvek iná významná súťaž. Tak ako sa teraz hrá NHL. A nielen počas MS, ale aj počas ZOH. To potom nie sú majstrovstvá sveta ani olympiáda.

Liga majstrov sa tento rok končila pozoruhodne. Najmä preto, že ju vyhral Real Madrid. Mužstvo, ktoré sa v tomto ročníku na svoje pomery tak-trocha trápilo, ale tak sa postupne samo nakopalo do vlastného, dajme tomu „sebavedomia“, že sa dokopalo až k rekordnému 14. titulu v najlepšej európskej súťaži.

Francúzsko nie je Rusko a Nemecko nie je až taký ochotne spolupracujúci partner ako v EÚ. Môžu si po víkende povedať slovenskí hokejisti na MS vo Fínsku.

Možno nebol z tých štyroch úplne najšťastnejší, ale Šťastný bol. V slovenskom hokeji zanechal výraznú stopu, hoci na prvý pohľad nenápadnú. Vladimír Šťastný sa so svetom i hokejom rozlúčil vo veku 77 rokov.

Ťažko byť neosobný, keď človek vyrastie medzi štadiónmi Interu a Slovana Bratislava a jeden dedo je interista, druhý slovanista. Môže to spôsobiť malú športovú schizofréniu. Nespôsobilo. Nastala až v posledných rokoch, keď Inter zmizol z futbalovej mapy Bratislavy a v arogantnom Slovane nie je komu fandiť. Priznávam, že som v predkole Ligy majstrov musel uznávať výkon gruzínskeho Dinama Batumi, keď som videl, kto hrá aký futbal. A moji dedovia sa presýpajú v urnách.

Liverpool si pamätám vo finále Ligy majstrov, keď to ešte nebola Liga. Vtedy to bol Pohár európskych majstrov. Iba (!) majstrov. Nie druhých, tretích, kvalifikovaných a všelijakých ďalších mužstiev vo svojich ligách... Ale spomienka na finále FC Liverpool – Juventus Turín v roku 1985 nie je vôbec príjemná. Myslím, že po 37 rokoch bude môj víkendový dojem zo zápasu Liverpool – Real Madrid (sobota, 21.00 h) podstatne lepší.