Veľmi krátko po útokoch na redakciu časopisu Charlie Hebdo v Paríži dostala Európa úder z ďalšej strany: v Belgicku ozbrojené zložky len tak-tak prekazili údajne podobný atentát, ktorý plánovali džihádisti. Pri zásahu v 55-tisícovom belgickom meste Verviers zahynuli dvaja islamskí militanti. Podľa čiastočných identít, ktoré minulý týždeň zverejnila polícia, šlo o Belgičana marockého pôvodu Sofiana A., narodeného v roku 1988, a Belgičana Khalida B., narodeného v roku 1991. Bruselský súd zároveň predĺžil čas zadržania podozrivých v súvislosti s týmto prekazeným atentátom. Pod vojenským dohľadom zostali v Belgicku napríklad židovské školy a iné miesta, na ktoré by militanti mohli zaútočiť.

Chceme sa s vami podeliť o naše každodenné boje. Dúfam, že náš nárek zasiahne svet. Sme ako slepec z Jericha (Mk 10, 46 ‒ 52), ktorý nemal čo vyjadriť, ale jeho hlas žiadal Ježiša, aby sa nad ním zmiloval. Aj keď niektorí ľudia ignorovali jeho hlas, iní ho počuli a pomohli mu. Spoliehame sa na ľudí, ktorí budú počúvať!

Aj takýto povzdych si možno učiteľ dejepisu vypočuje na začiatku hodiny, keď na tabuľu napíše nadpis novej témy. Prečo sa vlastne taká dôležitá udalosť našich dejín stretáva s nezáujmom u (väčšej?) časti žiakov a študentov?

Občas sa stretnem v podvečer s partou starých kamarátov, škriabeme sviečkovú na tatarák, popíjame a rozprávame sa o politike. Naposledy (12. júna 2014) sme napríklad diskutovali online aj s manželkou jedného z nás, ktorá momentálne pôsobí v Bagdade. Rozprávala o militantoch z organizácie Islamský stát v Iráku a Levante, ktorí pochodujú takmer bez odporu zo severu k hlavnému mestu. Na trhoviskách to vraj po dlhšom čase ožíva a v uliciach prestali umierať civilisti. Počúval som ako puk. Pravda?! Tej chvíle? Čia? Potom sme prešli k domácej politike.

Dovoľte, aby som začal nový rok sériou niekoľkých citátov F. M. Dostojevského. Sú staré, z inej doby, ale ozýva sa v nich aj naša súčasnosť.

Milí priatelia, gaštan je maskot jesene. Rástol a dozrieval v korune stromu, hľadel na svet z výšky, a teraz, keď prišiel jeho čas, chystá sa vyskočiť z pichľavého rodného hniezda. Ničoho sa nebojí, nikoho sa nezľakne. U nás v Jure sú všelijaké gaštany. Aj divé, nejedlé – pagaštany, ale aj tie jedlé, fajnové. Pagaštany majú povahu lumpov. Okrem toho, že sa nedajú jesť, padajú znenazdajky na úbohé obnažené hlavy nič netušiacich chodcov. Niektoré komplet so zelenou hrubou šupou. A keď dobre trafia, tak je to taká šupa, že zasiahnutý sa len zapotáca.

Nástup žltých vlakov Konkurencia na slovenských železniciach sa posilní. Súkromný vlakový dopravca RegioJet začal skúšobnú prevádzku na novej trati z Košíc cez Žilinu do Prahy. Plánovaný čas odchodu vlaku z Košíc je o 7:22 a príchodu do Prahy o 16:16. Cesta tak potrvá osem hodín a 54 minút. Z Prahy bude vlak odchádzať o 7:44 a do Košíc by mal prísť o 16:46, po deviatich hodinách a dvoch minútach jazdy.

Ráno je čas nákupov. Vtedy je vzduch ešte svieži, až neskôr sa rozmáha kanikula. V tomto letnom období je na ulici hojný počet obchodov.

S poslancom Igorom Matovičom sme hovorili v utorok ráno, 4. júna, keď mal Ľubomír Galko len 19 podpisov pod návrh na odvolanie ministra Glváča. V tom čase ho nechcel podporiť ani Matovič.

Občas sa fakt cítim doma ako cudzinec. Najmä pri čítaní novín alebo po prezidentských či parlamentných voľbách. Najsmutnejšie však býva blúdenie našou nedávnou históriou. Keď hovorím „našou“, nemám na mysli dejiny jedného-jediného záhumienka. Sme predsa Slovania a Európania, hejže? Napríklad: Nedávno vyšla ďalšia kniha Jana T. Grossa Zlatá žeň. Po jeho knihách o pogromoch v Jedwabnom (Susedia) a Kielcoch (Strach) je táto inšpirovaná fotografiou skupiny dedinských mužov a žien, ako svorne sedia po dobre vykonanej práci pri hromade kostí.