O Američanoch mi najviac povedali Tom Sawyer a Huckleberry Finn. Spájali zmysel pre podnikavosť so spravodlivosťou a vážnosť s humorom. Štyri desaťročia do nás síce vtĺkali vety o hrôzostrašnom americkom kapitalizme a imperializme, proti ktorému sa majú spojiť proletári všetkých krajín a pravidelne protestovať žiaci všetkých škôl, ale ani pri tradičnom slovenskom kultúrnom antiamerikanizme to nepomohlo. Príliš som mal rád rockovú hudbu, bítnikov, Vonneguta, western a všetkých skvelých amerických hudobníkov, prozaikov, básnikov, výtvarníkov, filmárov. A samozrejme hokejistov a ľahkých atlétov.

Už sú to takmer dva roky, čo tu panuje beznádejná nálada. Smer prisilný, opozícia prislabá, málo reformných nápadov, veľa prázdnoty a tupej moci. Toto obdobie sa však možno práve končí.

Skoré vstávanie, obmedzený jedálniček, veľa potu a driny. Ale k tomu aj GPS alebo tablet. Tieto veci majú spoločné jedno – patria k vrcholovým športovcom, ktorí sú čoraz viac posadnutí číslami. Kde sa končí ľudský výkon a začína sa súboj technológií?

Kapela Talkshow nedávno vypustila von svoju v poradí druhú štúdiovku. Album s názvom Kunst sa teší obľube kritikov i fanúšikov. V poradí tretí singel z neho, Shadows, sa dočkal i vizuálneho spracovania v podobe veľmi kvalitného videoklipu. Ten sa nakrúcal vo viedenskom Prátri a momentálne rotuje i na hudobnej stanici MTV.

Tento rok nebol výnimočný. Všetko kľúčové, čo sa dialo na Slovensku aj vo svete, malo svoj pôvod v rokoch minulých. Pre mňa osobne však bola výnimočná jedna obava a jeden experiment.

Už sa mi ťažko píšu listy. Podobám sa mladým, ktorí už vôbec nepíšu. Len ja neposielam ani SMS. Po Veľkej noci som si vydýchol, že to mám za sebou. Uprostred mojej spisovateľskej dovolenky, 15. augusta, keď si v rodine pripomíname odchod nášho otca do večnosti a s Máriou náš domov, sa mi snívalo, že som pri nočnej lampe na posteli ležal v akejsi veľkej hale a premýšľal, čo vám napísať k Vianociam. Vedel som, že má prísť moja matka. Keď som za dverami začul blížiace sa kroky, zhasol som lampu a predstieral, že spím.

Pred tromi mesiacmi zomrel Silvester Krčméry, náš najväčší disident, muž, ktorý v roku 1954 komunistom pred súdom povedal: „Vy máte moc, my máme pravdu!“

Do slovenských kín prichádza film Dozvuky (Pokłosie). V Poľsku vyvolal mnoho polemík a diskusií. Aj my by sme si tento film mali pozrieť. A nielen preto, že v ňom hrá Zuzana Fialová.

Moja babička stále hľadala svoje okuliare. Išlo nás z toho poraziť. „Deti, neviete, kde mám zasa okuliare?” pýtala sa a šmátrala. Bez okuliarov sa okuliare ťažko hľadajú. Boli hrubé, kostené, zlepené lepiacou páskou na pravom kĺbe. Bledohnedé. Keď nedržala páska, prišiel na rad leukoplast. Babičke okuliare často padali nabok, ale jej to nevadilo. Čítať sa s nimi dalo. Často sme sa jej pýtali, či nechce nové okuliare. „Netreba, vravievala. Veď čítať sa s nimi dá.” Vyzerala smiešne, ale bola to naša milovaná babička, a tie dolámané okuliare k nej tak nejako patrili.

Odkedy si cez brucho nevidím na špičky nôh, chodí k nám teta upratovačka. A vždy večer predtým, ako má prísť, začnem upratovať, lebo mám pocit viny. Ale ona je úplná profesionálka. Veselá pani v stredných rokoch, krátke blond vlasy, robustné telo, suchá koža na rukách a absolútne jasný názor na všetko. Príde vždy v utorok o pol desiatej ráno, plná energie (a to má za sebou vyše hodinovú cestu autobusom a metrom), ja sa lenivo zvíham z postele, motá sa mi hlava, a cítim sa ako úplný idiot, lebo táto pani, čo by mi mohla byť mamou, tu stojí celá pripravená, usmiata, a spúšťa svoj ranný monológ, kým ja nič nevládzem, a keby som aj vládala, tak by sa mi prosto len nechcelo.