Štokholm vyzeral takmer ako na tých fotografiách. Uprostred jazera, obklopený lesmi a neďaleko tušeného mora, s pobrežím, na ktorom sú rozosiate tisícky ostrovčekov. S mohutným kráľovským zámkom a ešte mohutnejším parlamentom, ktorý tak dáva najavo, v čích rukách je v monarchii skutočná konštitučná moc.

Príbeh lustrácií, podobne ako iné príbehy tohto typu, nemožno uzavrieť inak než bodkou. Tieto riadky píšem vo štvrtok 18. októbra 1990. Predvčerom som sa vrátil z Prahy zo zasadnutia najvyššieho orgánu Občianskeho fóra. Volá sa Kolégium a stretávajú sa na ňom všetci ministri a predstavitelia parlamentu za Občianske fórum s čelnými funkcionármi OF. Jedným z bodov rokovania bola téma lustrácií kandidátov na významné úrady, ktoré majú byť obsadené po komunálnych voľbách v novembri t. r.

Bolo mi smutno, aj keď som sa usmievala. Šiel tou tržnicou obklopený nadšenými našincami pridržiavajúcimi ho ako drahokam, šiel však tou halou celkom sám. Tak ako kráča sám týmto svetom už 50 rokov. Usmieva sa na svet a svet sa usmieva na neho.

Mám z toho už taký zvláštny pocit. Po francúzsky sa to volá „déjà vu“, čiže niečo, čo sa už stalo. Mám podivný pocit, že sa v nejakej dejinnej špirále, vymyslenej mimochodom Karlom Marxom, vraciame opäť do nejakého bodu zlomu, keď sa to tu v strednej Európe, najmä teda u nás v Česku, zlomilo a šlo to po pár dobrých rokoch zase do hája a to do hája poriadne veľkého.

Sám si neviem vysvetliť, prečo tak často sedávam v tej najnezaujímavejšej z bruselských kaviarní, na prízemí hlavného sídla Európskej komisie. Niežeby vonku v meste neboli iné podniky. Naopak, vždy rovnaký nápis na množstve nárožných domov sľubuje ošumelú útulnú putiku, „Jupiler Taverne“. A na opačnom konci kulinárskej hierarchie sa Belgicko pýši rekordom počtu michelinských hviezdičiek na obyvateľa. O bruselskej gastronómii sa teda nedá povedať jedno krivé slovo.

Pozerať taliansku televíziu bolo donedávna ako zlý sen. Hlavné správy otvárali informáciou o stovke utečencov na loďke, ktorá je vhodná tak pre desať ľudí. Nasledovala informácia o počte detí bez rodičov, o počte tehotných žien a nakoniec počet tých, ktorí plavbu neprežili.

V roku 2004, počas hektických mesiacov pred prezidentskými voľbami, robil harvardský psychológ Drew Westen spolu so svojimi kolegami Stephanom Hamannom a Clintom Kiltsom výskum zmien, ku ktorým prichádza v mozgu podporovateľov jednotlivých politických táborov, keď sú konfrontovaní so situáciou, ktorá je v rozpore s ich politickým presvedčením. Ako „laboratórne zvieratá“ použili 15 presvedčených demokratov (podporovateľov Johna Kerryho) a 15 rovnako presvedčených republikánov (podporovateľov Georgea W. Busha). Drew Westen k tomu vo svojej výbornej knižke The Political Brain (Politický mozog) ironicky poznamenáva, že by radi testovali aj skupinu politicky nevyprofilovaných, respektíve nestranných osôb, ale v tých časoch sa také hľadali v Amerike iba ťažko. Na skenovanie ich mozgu „v činnosti“ použili modernú techniku fMRI (funkčná magnetická rezonancia), ktorá umožňuje sledovať aj drobné zmeny v prietoku krvi jednotlivými mozgovými štruktúrami a odhaliť tak, ako sa jednotlivé mozgové štruktúry aktivizujú či utlmujú. Premietali im pritom diapozitívy, na ktorých boli výroky, z ktorých vyplývalo, že sa konkrétny prezidentský kandidát – Kerry či Bush – dopustil nekonzistentnosti, napríklad v jeden deň niečo vyhlásil a o pár dní povedal či urobil niečo úplne opačné alebo iné. Trebárs Kerry najprv vyhlásil, že v konflikte okolo Saddáma Husajna treba dať ešte šancu ekonomickým sankciám, a potom o dva dni napísal, že vyjadruje plnú podporu vojenskému plánu prezidenta Busha. Alebo Bush vyjadril na návšteve amerických vojakov v Iraku plnú podporu „mužom a ženám, ktorí sa vystavujú nebezpečenstvu za svoju vlasť“, a potom podpísal zákon, ktorý ruší podporu lekárskej starostlivosti o veľký počet vojnových veteránov. Výroky i skutky boli zväčša fiktívne, vymyslené, ale tak, aby pôsobili vierohodne, ako skutočná informácia. Po kontradiktórnej informácii na druhom diapozitíve ešte nasledoval tretí, na ktorom bola výzva, aby pokusná osoba zhodnotila, či tie dve informácie na prvých dvoch diapozitívoch boli v rozpore, a nakoniec štvrtý diapozitív obsahujúci výzvu, aby osoba vyhodnotila mieru rozporu (na škále od 1 do 4). V rámci experimentu ukazovali pokusným osobám aj podobne inkonzistentné infromácie o politicky neutrálnych osobách (herec Tom Hanks, spisovateľ William Styron a podobne).

Ben Pascoe je majiteľom kaviarne a antikvariátu Next Apache na Panenskej ulici v Bratislave. Hoci reštaurácie a kaviarne v centre Bratislavy majú menej hostí ako pred rokom, jeho kaviareň má za sebou najlepšiu sezónu. Hovorí, že na krízu sa nemôže sťažovať...

„Kde sa vzali tie naše praprababky, prababky, pratety, ktoré pod krinolínou pašovali kňazov cez hranice okupovaných území, ukrývali zbehov a chodievali na ples v smútočnom hodvábe?“

Keď som tam bola prvýkrát, kývla na mňa jedna z nich. Rozpačito som sa otočila. Mala tvrdý výraz a ja som sa jej bála.