Na pozadí diania, ktoré sledujeme v Česku, zo škandálu slovenských vojenských služieb bolia oči, uši i hlava.

Moja láska k trhom nemá vôbec nič spoločné s nákupnou horúčkou, jasné?! Celkom nič. Myslím, že korene tejto lásky, z ktorej človeku ide až také mravčenie po celom tele, sú ešte niekde v mojom detstve v Trnave, a v trnavskom jarmoku, ktorý každý september rozvíril vody tohto, vtedy tichého miesta. Stovky stánkov, kolotočov, a samozrejme, môj obľúbený nedeľný blšák, kde na zemi na handrách človek našiel naozajstné skvosty...

Kráčam ranným Starým Arbatom a mám šťastnú melanchóliu. To je taká tá, keď cítite neuveriteľný pokoj, ale zároveň máte vypeckované vnímanie a všetky vnemy absorbujete veľmi intenzívne a pozorovateľské schopnosti sú na maxime.

Existuje na svete mesto, do ktorého som sa nikdy nechcela ísť pozrieť. Existuje jazyk, ktorý som sa nikdy nechcela učiť. Predvčerom som sa teda do Moskvy presťahovala a od utorka chodím na ruštinu. Bez onej turistickej návštevy. Rovno s vecami, aj s klavírmi a macíkmi. Neviem, dokedy ma život hodlá takto skúšať, ale predpokladám, že to už neprestane.

Rapper Branislav Kováč, alias Vec, nedávno získal dve ceny na Radio Radio_Head Awards. Albumom roka 2012 sa stalo jeho CD Stereo Farbo Slepo, ktoré si prvýkrát vydával sám. Vraj je zdravé pridať si k tvorbe aj troška administratívnej práce a biznisu.

Už mi konečne zasa všetko smrdí od dymu. Milujem tú vôňu (aj keď ma minule preto vyhodili z vlakového kupé, že „slečinka, ale takto sa do vlaku nenastupuje, takíto vyúdení, kto to kedy videl, no jaké by to bolo, keby tu každý takto smrdel od dymu?" Slušne som sa ospravedlnila ujovi a vyšla von do uličky. Ako som vychádzala, všimla som si, že z uja strašne tiahne chľast...).

Raz som pri konfiškovaní harabúrd zo starého domu po jednej umretej babke vyfasovala zlaté jablko. Asi v trojnásobku životnej veľkosti skutočného jablka, kovové a pozlátené. Na podstavčeku. Vnútri bolo 6 kalíštekov na pálenku. Vyhlásila som ho vo svojom vnútornom rebríčku za vrchol gýča. V tom dome som vtedy získala aj viacero iných úlovkov, napríklad supergýčové porcelánové čajové súpravy (zvonka perleťovo tyrkysové a zvnútra zlaté...), alebo ružovú, tiež perleťovú vázičku.

„Máme najhlúpejšieho prezidenta na svete. Žiadna banánová republika na tejto zemeguli nemá za prezidenta takého hlupáka,“ hovorí z nemocničnej postele pľúcneho oddelenia môj kamarát, chrapľavo sa zarehoce a potiahne si z elektronickej cigary, nad ktorou personál nemocnice empaticky prižmuruje oči, pretože kamarát je legenda – okrem iného aj tabaková.

Defraudácie majetkov, o ktorých hovorí „tajná“ správa bývalého zástupcu riaditeľa VOS, predstavujú vojenské spravodajské služby ako ďalší kamienok v mozaike štátnych inštitúcií, ktorých rozklad prebieha priamo pred očami.

Tak teraz, keď už je toho plný bulvár (aj keď mi je ľúto, že ste to vy nevedeli prví), môžem konečne o tom hovoriť. Môžem konečne písať do tohto svojho týždenného terapeutického denníčka o tom, aké to je, keď sa po 30 rokoch vžívam do roly mamy. Mamy ako takej, ale v tomto štádiu najmä do mamy svojej. Nikdy som to nejako veľmi neriešila, vediac, že som bola, minimálne jednostranne, totálne nechcená, ale teraz, ako sa mi pomaly zväčšuje bruško, a nálady a emócie sa striedajú ako po nejakej šialenej droge, pričom citlivosť je nastavená na maximum, mám pocit, že moja mama musela byť asi bohyňa.