Jaroslav Daniška sa pred časom pokúsil vysvetliť, prečo Putin klame (.týždeň 8/2015). Rád by som na jeho text reagoval a otočil optiku – na Západ. V západných médiách, čiže aj v slovenských, možno sa v posledných rokoch dočítať na adresu Ruska len toľko, že porušuje medzinárodné pravidlá, klame a ohrozuje mier široko-ďaleko. Ešte do toho zaznie, aká je ruská propaganda šikovná a malo by sa ju obmedziť, ak nie priam zakázať. USA organizujú proti Rusku euroatlantickú koalíciu, sankcie, na Ukrajine stmeľujú prívržencov vojny proti Rusku až do posledného Ukrajinca a politikov Európskej únie odhaľujú ako svojich služobníčkov.

Americká publicistka Anne Appelbaum, ktorej analýzy kremeľských stratégií v rámci súčasnej Európy patria medzi najzaujímavejšie čítanie, navštívila Prahu so svojou najnovšou knihou Železná opona. Pri tej príležitosti poskytla médiám niekoľko rozhovorov. Pre Echo 24 okrem iného povedala: „Pýtajte sa teda, ako môže Rusko získavať vplyv u vás. Nie podporou nejakých otvorene proruských hlasov, to ani pre nich nie je zaujímavé, ale podporou protieurópskych skupín.“ Zhodou okolností mi práve v tom čase kamarát poslal skvost od Sergeja Chelemendika.

Tá správička zanikla v toku každodenných udalostí. Je zdanlivo zanedbateľná, ale aj tak ma zarazila. Rada pre vysielanie a retransmisiu udelila sankciu za vysielanie príspevku Filipa Domovca v Rádiožurnále zo dňa 10. februára 2014 o niektorých nositeľoch štátnych vyznamenaní za čias prezidenta Gašparoviča. Rada usúdila, že „obsah príspevku porušil zákon, keďže sa nedržal požiadavky na objektívnosť a nestrannosť spravodajských a politicko-publicistických programov a oddeľovania názorov a komentárov od informácií spravodajského charakteru“. Sankciou má byť odvysielanie oznamu o porušení zákona tri dni po sebe pred tou istou reláciou. Toľko strohá správa.

Keď mala moja sestra premiéru filmu Krehká identita v Slovenskom dome v Prahe, premietač zabudol dať dolu kryt z premietačky. Film bol, až na malý krúžok v strede, úplne rozostrený. Keď to sestra zbadala, zhíkla: „Ale takto som to nenatočila!“ Premietač sa na ňu otočil a bez mihnutia oka jej oznámil: „Ale natočila. Vy točíte takéto rozostrené zábery.“ „Ach,“ vzdychla sestra a bezvládne padla do kresla. Srdce jej búšilo a v hlave počula len hukot. Siahla po whisky na stole a už sa do konca filmu nespamätala. Keď po čase premietač zistil, že to on sám zabudol dať kryt z premietačky dole, nepovedal ani mäkké f.

Narodili sa vo výnimočnom čase, vyrástli v pasci s duálnym menovým systémom a keď skončia školu, Raúl Castro už nebude pri moci. Je ich viac ako stotisíc a práve nastupujú na vysoké školy po celej krajine. Na ich životoch sa podpísali vzdelávacie experimenty a nové technológie. Viac vedia o X-Menoch ako o Elpidiovi Valdésovi a Fidela Castra poznajú iba zo starých fotografií a archívnych dokumentov.

Endre Ady, náš prorocký básnik, ktorého svojho času Slováci veľmi dobre poznali, nazval vojnu „hroznou nocou“. Videl jej hrôzy od prvej chvíle, ešte keď jej výbuch oslavovali po celej Európe davy ľudí. Úprimne povedané, sotva by som ju vedel zvažovať na makroúrovni (krajiny, národa), veď tak ako pre mnohých Slovákov, Poliakov, Maďarov a Európanov, aj pre mňa je predovšetkým osobnou minulosťou.

Nešťastná sedmička sa stala čiernym dňom pre Francúzsko – a Európu. Dňa 7. januára 2015 padla naša ilúzia o bezpečnej existencii na starom, unavenom, ale aspoň zdanlivo pokojnom kontinente. Nepriatelia dávno nie sú len pred bránami – sú vnútri. Treba sa zamyslieť nad podstatou ich nenávisti.

Nádherná výpravná a dekoratívna knižka francúzskeho copywritera a výtvarného kurátora Thomasa Olivriho Geek-Art: An Anthology vol. 1 je jednou z najpozoruhodnejších kníh o výtvarnom umení, aká sa minulý rok objavila aj na našom knižnom trhu. Autor do nej zozbieral reprezentatívnu vzorku toho najsúčasnejšieho, najaktuálnejšieho výtvarného umenia tematizujúceho popkultúru.

Veta, že s minulosťou sa už nevyrovnáme, pretože jednoducho vyhasla, je príznakom našej doby. Je výrazom našej neistoty. Andrej Babiš bol kolieskom viditeľného aj skrytého súkolia komunistického režimu. V novom režime sa mu darilo aj vďaka politikom, o ktorých dnes paušálne tvrdí, že „všetci kradli“. Jeho popularita u našich susedov svedčí naozaj o vyhasnutosti českej pamäti. Ale vyhasnutá je aj pamäť všetkých tých, čo môžu za svoj dnešný úspech ďakovať posledným dvadsiatim piatim rokom, a napriek tomu ich opľúvajú. To je jeden z paradoxov našich čias. Lebo boli politici, čo kradli, podvádzali a klamali, ale boli aj takí, čo nekradli, nepodvádzali a neklamali. Hádzať ich do jedného vreca je skutočná strata a vyhasnutosť pamäti.

Isaac Bashevis Singer, Michal Viewegh, Gary Shteyngart, Ernest Hemmingway, Mika Waltari, J. M. Coetzee alebo detektívky či knihy o histórii. To je niekoľko našich tipov na knihy k vode.