Slnečné pondelkové popoludnie, Bratislavčania sa po Poštovej ulici ponáhľajú na trolejbusy. Ani kníhkupectvo Panta Rhei nevyzerá ináč ako vo všedný deň. Len pri vstupe stojí jedna dáma s kyticou a vedľa nej druhá dáma (zrejme tlmočníčka) s mikrofónom. Vyzerajú Raymonda A. Moodyho, ktorý má každú chvíľu doraziť, aby tu podpisoval svoje knihy.

Poznáte to – vojdete dnu a je tam ten špecifický, úplne jasne definovateľný typ ticha a vône. To ticho je také chladničkové a mrazničkové, v pozadí možno hrá malý tranzistor. Ale ešte stále je to ticho.

Zomrieme, zomrieme, všetci zomrieme! Spieva si moja dcéra od troch rokov vlastnú verziu songu Rolničky, rolničky. Vymyslela ju, keď sa hrala so svojou prvou bábikou Barbie. Som preto zlý rodič alebo je na vine anorektická hračka?



Koalícia, ktorá sa navyše rozhodne šetriť, nebýva príliš populárna. Ale aby hrozil Ficov supernávrat, na to nestačí rozumné znižovanie ním spôsobeného deficitu. Čo je teda katapultom Smeru?



Noc na britskej ambasáde v Ankare: whisky a objatia tečú prúdom spolu s tónmi hry na gajdách niekde z Dundee. Užívala som si tieto škótsko-turecké pôžitky, ale keby som bola trochu mladšia a večierok by namiesto Jej Veličenstva kráľovnej sponzoroval, povedzme, Glenfiddich, mala by som spolu so 43 percentami tureckej populácie problém.

Je to sen každého šéfkuchára. Roztrasenými rukami ju otvoriť, nalistovať v nej svoju vlastnú reštauráciu a pri nej mať naskladané tri krásne hviezdy, pekne jednu vedľa druhej. Vyšiel nový Michelin.



Možno je to mojím čisto biologickým vzdelaním a zamestnaním, ale často mám pocit, že za všetko môžu hormóny. Za moju nadváhu, zmeny nálad, lásku k deťom, žene aj všetkému stvorenstvu, hoci si to často ani jeden z nich nezaslúži.

Keď som bol malý, s otcom sme každú nedeľu počúvali dychovky. Páčilo sa mi to a otec mi kúpil z bazáru pokrčenú krídlovku. Bol som nemilo prekvapený, že fúkať do trúbky nie je len tak a radšej som sa na ňu vykašlal.

Dominik Tatarka sa narodil v roku 1913, Miroslav Válek v roku 1927, Rudolf Sloboda v roku 1938. Tri zvláštne osobnosti slovenskej literatúry, ktoré z jej príbehu (každý iným smerom) vytŕčajú. Hoci už ani jeden z nich nežije, ako keby stále rozprávali.

Vo vzduchu necítiť tuniský jazmín, ba ani typický ibištek, z ktorého pripravujú vynikajúci čaj, ale slzný plyn a pach horiacich pneumatík. A ak je pravda, že sa pri každej revolúcii hľadá typická farba či vôňa, táto egyptská sa mi navždy spojí s vôňou cibule.