Kam až môžu a dokážu tvorcovia zájsť, aby skúsili zaujať čoraz otupenejších divákov? A vôbec, ako vieme, že ešte stále fungujú nejaké hranice? Veľmi jednoducho, niekto ich prekročí. A čo sa ešte včera zdalo ako nemysliteľné, ako niečo za hranicou, ktorá už nemala existovať, stane sa zajtra všeobecne prijímaným a akceptovaným štandardom.

Najprv to vyzeralo, že nový film súrodencov Wachowských a Toma Tykwera Atlas mrakov bude ťažkým prepadákom, no teraz, keď už sa premieta po celom svete, už to s ním tak zle nevyzerá.

Keď pred dvoma týždňami zomrel Boris Strugacký a všimli si to i naše médiá, zdvihla sa na sociálnych sieťach celkom legitímna vlna nostalgického smútku. Spomenuli sme si na dôležitého a obľúbeného autora, respektíve spoluautora a ako to už tak býva, spomenuli sme si aspoň po smrti. Klasik, ktorý to najdôležitejšie napísal spolu s bratom Arkadijom, zosnulým v roku 1991.

Skyfall, dvadsiata tretia oficiálna bondovka, tak dôsledne predstiera, že je dobrým filmom, až recenzent riskuje, že sa celkom znemožní, keď bude tvrdiť, že nie je.

Môže beletria zvýšiť turistický ruch? Samozrejme, a nedokazujú to iba náruživí čitatelia Dana Browna, brázdiaci Európu v stopách Roberta Langdona, ústredného hrdinu jeho románov Anjeli a démoni, DaVinciho kód a Stratený symbol, ale aj davy priaznivcov iných knižiek, v ktorých je genius loci nejakého miesta opísaný tak intenzívne, že čitateľa vyslovene pritiahne. Ten, cítiac volanie slova, zbalí si svoje „saky-paky“, vyberie sa ono miesto navštíviť a v ideálnom prípade tam strávi pár dní, aby si knižku, ktorá ho tam priviedla, prečítal znova.

Žijeme históriu, akurát nám to nedochádza. Sme príliš blízko, aby sme si uvedomili, že to, čo sa deje práve teraz, môže byť historický míľnik. Niektoré takéto míľniky nás priamo ovalia a prefackajú, iné sa udejú tak nenápadne, že si ich vlastne ani nevšimneme.

Číta ešte niekto dobrovoľne Tolstoja? Dostojevského? Turgeneva? S neruskými klasikmi je to ako? Voltaire, Hugo, Heine, Dreiser? Čítania nadosmrti, aj keby od roku 1945 nikto nenapísal ani riadok. V tieni literatúry našich dní, devalvovanej na trh, sa čoraz častejšie pristihujem pri myšlienke, že by to nebola márna obeť. Zastaviť písanie, zakázať, aspoň na chvíľu, kým nebude znova prečítané všetko, čo by prečítané malo byť.

Originalita a pôvodnosť si s popkultúrou nikdy príliš nerozumeli a vďaka bohu za to. Každému aj tak skôr či neskôr dôjde, že všetky príbehy už boli tisíckrát vyrozprávané. Večný návrat toho istého. Čo nám zostalo, sú variácie, verzie, odvodeniny, deriváty. Menia sa kulisy, postavy, avšak príbehy zostávajú. O láske, o smrti, o samote, o cti, o pravde, o priateľstve, o bytí, o poznaní, a tak ďalej.

Osemdesiate roky boli peklo. Lokálne i globálne. Rifle s plesňovým vzorom, yuppies, súrodenci Hečkovci, Michal David, príkladov je nepočítane. Mainstream odvtedy nebol dekadentnejší. Ak dnes zažívame revival osemdesiatok, je to len slabý odvar kĺžuci sa po povrchu. Veci v osemdesiatkach pritom boli natoľko radikálne, že sa nedali obísť mlčaním. Dnes navyše predstavujú osemdesiatky ono idylické miesto, kam sa moja generácia vracia v pamäti, keď spomína na mladosť.

Tak ja idem znova pozerať tie svoje americké „sračky“. Niežeby som sa nesnažil pozrieť si tie slovenské, naopak, snažil som sa, snažil, azda až priveľmi – a nič. Aj jedna, aj druhá relevantná televízia vyšli s novými projektmi, veľkoryso koncipované ságy, ani exteriérov sa neboja, na obrazovku sa v nich vracajú herci, ktorí sa ešte včera mohli pýšiť tým, že ich herecké umenie nie je hodné televíznej nádenníčiny, a všetko zbytočne.