Vlastne chcem rozprávať len o tých nohaviciach. A preto som nútený naznačiť niečo o odcudzení medzi Veľkou Britániou a zvyškom EÚ.

Deň sa začal ako nočná mora. Chýbalo jej ranné sŕkanie kávy, predavač s termoskou a papierovými téglikmi z rohu ulice sa kdesi stratil. Vliekla sa k autobusovej zastávke a jedným okom sledovala, či sa nemôže pridať k niekomu na spoločný taxík. Ale nikde nikto. Neobjavil sa ani ten staručký chevrolet, čo vždy, alebo jednoduchý miniautobus pre dvanásť ľudí. Po hodine čakania konečne nastúpila do autobusu, nahnevaná sama na seba, že nemá ani len oriešky v papierovom kornútiku, aby utíšila hlad.

Tie dve knihy vyšli koncom minulého roka. Medzi psem a vlkem Sašu Sokolova a Metelica Vladimíra Sorokina. V čase olympiády v Soči nastal správny čas na ich čítanie.

Tento týždeň si pripomíname výročie vládnej krízy z februára 1948, ktorá viedla ku komunistickému puču. Pri tejto príležitosti prinášame text Dominika Tatarku, uverejnený pár dní pred popravou Vladimíra Clementisa.

Eurá, doláre, koruny, ruble, libry, dináre, franky, pesety, rupie, taly, toliare, šilingy, guldeny, manaty, hrivny, dongy, kvachy, fuertá, pesá, líry, paangy, bahty, somony, dirhamy, leony, riály, colóny, kiny, lei, nairy, balboy, tugriky, meticali, pataky, laty, šekely, jeny, rupie, randy ...

Keď som bol študentom réžie, chodieval som stopom do Krakova pozrieť si dobré divadlo. Napríklad Z biegiem lat, z biegiem dni. Je to história krakovskej buržoáznej rodiny. Vojny, povstania, zmena režimov, ale rodina zotrváva. Inscenáciu režíroval Andrzej Wajda v Starom divadle. Predstavenie trvalo 6 hodín, začínalo sa o štvrtej popoludní. V nabitej sále som sedel na schodoch a prežíval opojenie, ktoré pokojne preráža konvenciu vnímania času. Publikum, bez ohľadu na vek, bolo tým posolstvom vzrušené. Na ceste domov mi poľskí colníci zhabali malú storočnú Bibliu z antikvariátu. Nedali sa obmäkčiť. Bol hlboký socializmus.

Táto malá a malebná krajinka má niekoľko archetypálnych obrazov a nie všetky sa dostali na mince alebo na bankovky. Zaznamenávajú ich generácie fotografov dokumentaristov, pričom tí mladší tradičné videnie opúšťajú. Nemusíme začínať Karlom Plickom či Martinom Martinčekom, stačí spomenúť dvoch Čechov – Markéta Luskačová pred polstoročím zaznamenávala pätnikov, Josef Koudelka Cigánov. No ak by sme mali vytvoriť pomyselný rebríček „najslovenskejších“ tém – v zmysle ich typickosti – tak by jednoznačne zvíťazili pastieri, salaše a biele ovečky, roztrúsené ako tie obláčiky na pastvinách pod Kriváňom či pod iným vrchom.

Milí priatelia. Sloboda má v sebe zradný rozmer neporozumenia. Ste slobodný, nikoho neohrozujete, no vždy sa nájde niekto, kto by vás chcel napchať do šablón vlastného nešťastného života. Pre vaše dobro. O nič iné nejde. Najabsurdnejšie na tom je, že tí, čo vás chcú spútať, nie sú ani sudcovia, ani dozorcovia. Sú to samotní väzni a niekedy to ani nemyslia v zlom. Namiesto toho, aby sa zbavili pomyselných pút, nasadia ich aj vám. Chcú, aby ste lamentovali s nimi, aby ste spútavali iných, aby ste sa vzdali, zhrbili a kráčali na galeje, lebo presne takto sa to má. Z hlbín detstva sa mi vynára skutočná filmová postava. Hrdina. Vo filme nikdy nehral, ale nehral ani svoj život.

Hobit: Smaugova pustatina, druhý diel trilógie, prišiel aj do slovenských kín 364 dní po premiére jednotky. Teda nie do roka a do dňa, ale do roka bez dňa. A to je možno to najpresnejšie, čo sa o ňom dá napísať.

Denníky Ivana Alexejeviča Bunina z rokov 1918 a 1919, obsiahnuté v knihe Prekliate dni, a denníky Michaila Bulgakova a jeho manželky Jeleny z rokov 1921 až 1940 v knihe Deníky Mistra a Markétky sú fascinujúcim priezorom do porevolučného Ruska.