Našu kapelovú skúšobňu navštívil Marián Varga. Poznáme sa už dlhšie, sme kamaráti, napriek tomu to bol sviatok. Marián nám prišiel nahrať do pesničky sólo. Už keď som prichádzala k oknám v bývalej Cvernovke, ozval sa mohutný, nezameniteľný zvuk na náš nový Hammond. (Tento Hammond, ročník 71, nám daroval Fero Čerman na koncoročnej jedličke .týždňa a týmto Mariánovým počinom ho považujeme za patrične pokrstený!) Keď sa teda ozval z otvoreného okna, plného kúdolov dymu, zvuk, ako keď niekto behá rukami aj nohami po klávesách a prepína registre, prebehli mnou zimomriavky.

Cítime ju, keď si umývame zuby, nedá nám pokoj ani cez deň, keď si po jedle dáme do úst žuvačku. Na večer sa nám hojdá v zaliatom čaji, aby upokojila naše nervy a uvoľnila pľúca. Vždy iná a vždy tá istá mäta.

Dlho som bola presvedčená o tom, že Slováci sú hádam ten najodutejší národ na svete. Myslím tým absenciu bezdôvodných pouličných úsmevov, úsmevov v obchode, na úradoch a pri stretnutí s neznámymi. Áno, pokiaľ sa s človekom spoznáte bližšie, zistíte, že nie je zas až taký debil, ale podľa jeho úvodného výstupu s ním nemáte veľmi chuť spoznávať sa. Ľudia u nás sa prosto bezdôvodne neusmievajú. Smejú sa na vtipoch, pri telke alebo keď sa niekto potkne, ale tie malé, milé osobné úsmevy tu skrátka chýbajú. Veď si len spomeňme, koľkokrát sme stáli vo výťahu s neznámymi ľudmi. A čo sa dialo? Kedysi sa kukalo do zeme, dnes sú poruke smartfóny.

Párik ústavných zákonov o justícii a manželstve, ktorý pretlačili Smer a KDH Národnou radou, je ďalším smutným dňom slovenskej politiky – a súčasne úspechom vládnej strany.

Dvoje voľby hláv justície na ploche desiatich dní dokonale ilustrovali, čo za krajinu protikladov, ba priam nevyspytateľných javov, je Slovensko.

Mladí vravia, že maturita je ako plot, buď ho prelezieš, alebo ťa prehodia. Tí, čo maturitu poctivo vydreli, s banálnosťou toho výroku súhlasiť nebudú. Tí, čo mali viac šťastia ako rozumu, si neskôr zadovážia diplomovku na kľúč, nebudú zabíjať čas vedeckým bádaním, radšej veselo žiť a málo premýšľať. To je obraz Európy, ktorá je čoraz viac zmľandravená, ktorá stráca vytrvalosť a vernosť na ceste, lebo na nej treba aj všeličo odtrpieť.

Najhoršie na tom, čo ruská moc pácha na Ukrajine je, že to robí s plným mandátom od svojich občanov. Kto nebol v Rusku, neuverí. Kdesi som čítala, že na to, aby ľudstvu úplne vymazali mozog, stačia tri generácie – z deda na vnuka. Po celoplošnom brainstormingu počas troch generácií sa rodí nový človek – vylízanček bez pamäti. V Rusku sa tento experiment podaril. Listujem si svojimi cestovateľskými zápiskami z Ukrajiny a Ruska z roku 2010 a spomínam, ako ma najprv šokovali už len tie obité a predsa všadeprítomné kosáky a kladivá: „Chytili sme včera druhý dych a pred Čeľjabinskom sme neostali.

Svoje tridsiate výročie sa členovia Zóny A rozhodli v bratislavskom Randale osláviť rovno dvakrát. V predvečer Sviatku práce, na prvý z dvojice koncertov, si k tomu prizvali aj viacero bývalých členov skupiny.

Krvavá protikomunistická revolúcia z roku 1956 doteraz silno polarizuje maďarskú spoločnosť. Nie div, veď súčasná najsilnejšia opozičná strana je predsa len nástupkyňou kolaborantskej socialistickej štátostrany, založenej na troskách Sovietmi pobitého povstania. Naopak, terajšia vládnuca strana vznikla ako mládežnícka alternatíva voči komunistickým zväzákom a od svojho založenia na sklonku režimu sa hlási k tejto nedokončenej revolúcii. Ako to vyzeralo v tých dňoch a ako chutil toľko ospevovaný kádárovský gulášový socializmus, podávaný vo väzenskom ešuse? Nasledujúci nadčasový text napísal bývalý revolucionár a politický väzeň takmer pred tridsiatimi rokmi.

Posledná, takmer sedemstostranová kniha Ladislava Balleka Trojou a vŕškom pamäti vyšla krátko pred jeho smrťou. Má zvláštnu štruktúru, vzdorujúcu čítaniu, založenú na troch rozprávačských líniách. Prvá, najrozsiahlejšia, napísaná s úradníckou, pedantickou akurátnosťou diplomatických zvodiek, je trhom márnosti. Akoby nám chcel Ballek ukázať, že dlhodobý a láskyplný vzťah – lebo taký je jeho vzťah k československej federácii a jej nasledovníkom – sa buduje ako rad drobných, efemérnych každodenných činností a mien, ktoré sa vynárajú a vzápätí strácajú v bezmennosti.