Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Život ako návratný sen

.peter Zajac .časopis .nekrológ

Posledná, takmer sedemstostranová kniha Ladislava Balleka Trojou a vŕškom pamäti vyšla krátko pred jeho smrťou. Má zvláštnu štruktúru, vzdorujúcu čítaniu, založenú na troch rozprávačských líniách. Prvá, najrozsiahlejšia, napísaná s úradníckou, pedantickou akurátnosťou diplomatických zvodiek, je trhom márnosti. Akoby nám chcel Ballek ukázať, že dlhodobý a láskyplný vzťah – lebo taký je jeho vzťah k československej federácii a jej nasledovníkom – sa buduje ako rad drobných, efemérnych každodenných činností a mien, ktoré sa vynárajú a vzápätí strácajú v bezmennosti.

V druhej línii Ladislav Ballek túto činnosť komentuje z pozície obyvateľa veľvyslaneckej rezidencie v pražskej Troji a čitateľ nepotrebuje zvláštnu dôvtipnosť, aby v nej nevidel aj legendárnu Tróju s jej archeologickými usadeninami a príbehmi. Ballek ich v tretej línii obnažuje vo vrstvách svojej pamäti, osobnej, rodovej a rodinnej, z ktorej sa vynára stará matka a starý otec, iniciačný prechod štvorročného chlapca s rodičmi zo severného Slovenska do južných Šiah, ktoré sa stanú najprv jeho prechodným bydliskom, a potom ako Palánk trvalým prozaickým miestom pobytu. Z vrstiev osobnej pamäti sa vynára popri rodičoch  žena Anna a syn Rastislav, ako ich takmer ceremoniálne oslovuje v celej knihe,  Ladislavov vstup do Bratislavy, jeho trojnásobné odmietnutie vstúpiť do strany, až kým nakoniec nezvíťazí obava, aby sa v synovi neopakovalo jeho detské kádrové postihnutie a v ňom postih viacerých prozaických kolegov. Ballek si pritom uchováva aj v tejto situácii istú osobnú dôstojnosť, pokiaľ si neuvedomujeme základnú nedôstojnosť celej situácie. Napokon sa z jeho pamäti vyplaví radosť (v jeho živote azda najväčšia), keď sa stane starým otcom, a tichá hrdosť na syna.
Naše dráhy sa preťali pri Chmelových a Štrasserových Slovenských pohľadoch a na ceste do Viedne na jar 1989, kde sme v trojici s Lajosom Grendelom začali zakladať Slovenské centrum P. E. N. Zapamätal som si z tej výpravy Lacovu axiómu, že slušný človek si prvý pohárik nedá pred 10.00 hod., a napokon sme v Toronte a Montreali v septembri 1989to slovenské centrum P. E. N. aj založili. Bolo to dobré stretnutie, rovnako ako jeho cesta v septembri 1989 s Milanom Šútovcom do Frankenu za exilovými autormi. Cítili sme, že na slobodu nemožno len čakať, ale treba pre ňu aj niečo urobiť.
Prvé prózy Ladislava Balleka z konca šesťdesiatych rokov som vnímal ako oneskorený návrat k naturizmu a Rudolfovi Jašíkovi. Nejako tak som si ho aj zaradil. O to viac ma potom prekvapila Južná pošta (1974), v pôvodnom zmysle belleslettres jedna z najkrajších povojnových próz slovenskej literatúry. Akoby si ňou Ballek budoval prozaické palisády na zlé časy. Romány Pomocník (1977) a Agáty (1981) sa stali súčasťou toho, čo nazval Ján Števček románovou situáciou sedemdesiatych rokov: bolo len individuálnou otázkou Vincenta Šikulu, Petra Jaroša a Ladislava Balleka, do akej miery vpustili do svojich románov teleologický koncept dejín, nevyhnutne ústiacich do šťastných zajtrajškov, ktoré sa zmenili na nešťastné včerajšky.   
Fedor Matejov píše o návratnom sne, ktorý spája Ladislava Balleka s Dominikom Tatarkom a Pavlom Vilikovským, ale vlastne možno najviac s Františkom Švantnerom.  Ballek nebol hrdinom slovenskej prózy deväťdesiatych rokov, ale myslím, že návraty Janka Silana a jeho Domu opustenosti, Dominika Tatarku, Ivana Kadlečíka, Pavla Hrúza a Dušana Kužela, spravodlivé zhodnotenie Jána Johanidesa, Pavla Vilikovského, Dušana Mitanu, Dušana Dušeka a v nultých rokoch nového storočia aj Stanislava Rakúsa a Alty Vášovej, nástup Petra Pišťanka, Jany Juráňovej, Ballu, Máriusa Kopcsaya, Jany Beňovej, Moniky Kompaníkovej či Ivany Dobrakovovej mu urobili dobre, lebo lepšie je byť rovný medzi rovnými ako prvý medzi nerovnými.
Troja a vŕšok pamäti sa končí krátkym dôvetkom. Ladislav Ballek spomína, ako sa vrátil z Prahy, vybral sa s paňou na záhorskú chalupu, hľadel k lesom a zaželal si zazrieť v nich uháňajúce zelené lesné kone. Uvažuje, že ako človek starne, túži sa čoraz väčšmi vrátiť do Raja detstva, z ktorého nás vyhnal čas. Ako rád uverí, že sa tam aj vráti, len pritom vstúpi už raz a navždy do tej večnej tmy, z ktorej sem prišiel. Ladislav Ballek tam vstúpil. Jeho próza ostala tu, medzi žijúcimi. Ladislav Ballek, 2. 4. 1941 – 15. 4. 2014

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite