Zástancovia tradičnej rodiny varujú pred legitimizáciou homozväzkov spôsobom, akoby spoločnosť v blízkej budúcnosti stála pred hroziacou epidémiou v podobe homosexuálnych adopcií. Jednak si myslím, že to je fóbia ľudí, ktorí sa s homosexuálnymi pármi, žijúcimi v dlhodobom zväzku, nikdy nestretli, na druhej strane som z tejto debaty znechutená – aj keby naozaj nešlo o nič iné, len o to, ako sa zmocniť opustených sirôt nekompletnými homo-príšerami, koľkých párov by sa takýto druh adopcie na Slovensku v skutočnosti týkal? Dvadsiatich? A čo spravíme s tými lesbickými ženami, ktorým v túžbe mať dieťa nijako nezabránime? Veď je to smiešna debata.

Je to už vyše roka, čo naši dobrovoľníci odhalili, že sa v nepálskom sirotinci Happy Home deti týrajú a peniaze spreneverujú. Keď sa to prevalilo, bol to šok najvačšieho kalibru. Pre nás, ktorí sme tomu zasvätili svoju dušu aj čas, aj pre vás, ktorí ste posielali peniaze. Na rozdiel od niektorých iných organizácií, ktoré napriek jasným dôkazom radšej strčili hlavu do piesku, aby nemuseli svojim sponzorom nič vysvetľovať a aby neboli označení za klamárov, si náš slovensko-český tím povedal, že to tak nenechá. Bol to tvrdý, rok trvajúci boj.

Narodila sa v Budapešti, vyrastala v Košiciach, študovala v Bratislave, žije v Rio de Janeiro, kde pôsobí ako kurátorka v Museo Nacional de Bellas Artes. Cíti sa privilegovaná, že sa môže venovať tomu, čo má rada. Zuzana Trepková-Paternostro.

Oslavujeme ním koniec starého roka a začiatok nového. Je neoddeliteľnou súčasťou tých najopulentnejších večierkov a svojím šumom dokonale definuje slovo luxus. Tupé buchnutie zátky, vzápätí uvoľnený výdych a radostný smiech preľaknutých dám. Šampanské omamne šumí v pohároch.

Tráviť Silvester, teda programovo najzábavnejší, najveselší, najoslavovanejší deň roka pri televíznej obrazovke môže byť výrazom číreho zúfalstva. Rovnako však môže ísť o výsostne racionálne rozhodnutie, akýsi osobný akt vzbury, ktorým jedinec dáva najavo, že všeobecné silvestrovské veselie sa ho netýka. Niet veľmi čo oslavovať.

Jsou myšlenky, se kterými sice nesouhlasím, ale snáším je klidně. A pak ty druhé – též s nimi mám potíž, ale má tolerance k nim je dlouhodobě nižší. Do této kategorie patří úvaha, že naše civilizace – rozuměj ta západní, do níž Češi i Slováci patří, je už příliš bohatá, a že by dále bohatnout neměla. Že by dokonce mělo být jakýmsi imperativem doby snažit se bohatnout pomaleji či dokonce vůbec. A vlastně kdybychom trochu zchudli, tak taky dobře. Jistým paradoxem hospodářských dějin je, že s mírou vyspělosti a bohatství daného společenství narůstá počet hlasatelů této ideje. Ti se navíc staví do role „morálně nadřazených“ intelektuálů a z těchto svých výšin nad námi ostatními také svou „pravdu" prezentují.

Ferko má čoskoro osem týždňov. Leží v kuchyni na prenosnom ležadle a pozoruje oranžový plagát s kocúrom, čo visí na stene. Smeje sa, volá naňho, vydáva zvuky ako vtáčik. Pozorujem a neodvažujem sa rušiť. Je to fascinujúce. Len žasnem. Celé dni. Keď mi ho prvýkrát priložili k tvári a prihovorila som sa mu, otvoril jedno oko, zahľadel sa na mňa ako Bud Spencer a predtým, než spustil ďalšiu litániu, započúval sa do môjho hlasu. Odvtedy komunikujeme. Nemôžem od neho odtrhnúť zrak. Mám pocit, že ho poznám dávno. Vždy som si myslela, že mať dieťa je len ťažká drina a lopota. Ako keby nebola drina nahrávať pesničky!

Správu o očakávaní dvojičiek som prijala s radosťou, utešovala som zdeseného manžela a aj seba predstavou, že všetko si odtrpím iba raz a budeme sa tešiť z „dvoch detí jednou ranou". To som vôbec netušila, čo ma čaká. Blahoželania, čo zneli ako úprimné sústrasti, som nebrala vážne a verila, že to určite nie je také náročné. No odkedy sa narodili, pohľad do zrkadla mi nerobí dobre. Ani ten naokolo, na náš byt. Všetko v bojovom stave. A k tomu nekonečná únava. Ale mať dvojnásobnú materskú nádielku má aj svoje výhody.

... a to som si myslela že pravidelné návštevy psychiatra, vlastná hudobná tvorba, motanie sa po Himalájach či napísanie autobiografickej knihy sú už úplné maximum, čo môže človek urobiť na získanie maximálnej sebareflexie...omyl. Vlastné dieťa to všetko ďaleko predstihuje. Za tie tri týždne som sa naučila o sebe strašne veľa. Naučila som sa chápať, riešiť a akceptovať svoje vlastnosti a chyby, o ktorých som dávno vedela. To dieťa je, aj keď sa človek naozaj snaží neprojektovať sa do neho, dokonalým zrkadlom.

Milí priatelia, za posledné roky som zaregistroval desiatky článkov, ktoré sa začínali múdrosťou: „Nové spoločensko-politické zmeny priniesli nové názorové prúdy i do výskumu danej problematiky...“ a potom autori buď horekovali, že staré časy sú fuč, alebo sa nadchýnali, aké je všetko parádne. Všetci sa opierali o míľnik 1989, poniektorí ho označovali a dodnes označujú za „mýlnik“ od slova mýlka. Nič iné mi z tých článkov neutkvelo. Ja som mal v osemdesiatom deviatom desať rokov. Našou najväčšou vidiecko-detskou revolučnou rebéliou bolo, že keď sme išli po ulici, revali sme ľuďom do gamatkových otvorov v stene. Užívali sme si to.