Německé veřejné mínění se nachází v psychologické pasti. Už více než půl století politici všech parlamentních stran hlásí doktrinu (a školy i média ji po nich opakují), kterou donedávna představovali jako nebetyčný ideál.

Hymny majú zaujímavý život. Dá sa na nich pekne vidieť, čo dokážu detaily. Texty sú väčšinou tie šťastnejšie, aj keď, aj tu sa vie udiať všeličo. Neviem, čo by Janko Matúška povedal na maličkú zmenu, keď sa v tej našej zmenilo v prvej slohe „sa“ na „ich“. Týmto sa totiž zmysel druhej slohy úplne pootočil. Chceme zastaviť niečo, čo nás má prebrať. Áno, tvrdý spánok je úžasný, sám by som chcel byť často medveďom v zime, ale neviem, neviem, či to tak Janko myslel. S hudbou je to ešte zapeklitejšie.

Na jednej z amerických univerzít urobili svojho času nasledujúci psychologický experiment. Pozvali niekoľko desiatok ľudí a bez toho, aby o tom vedeli, sa po ceste na univerzitu stali svedkami verejného poníženia neznáme osoby. Silnejší človek napadol slabšieho a ponížil ho. Bola to, samozrejme, časť experimentu, o ktorej netušili. Neskôr im ukázali 25 portrétov, medzi nimi bola aj fotka napadnutej osoby, a požiadali ich, aby ich zoradili podľa sympatií. Ukázalo sa, že verejne napadnutá osoba sa spravidla tešila najvyššej miere antipatií.

Keď som vo štvrtok videl stáť na Pražskom hrade azerbajdžanského prezidenta Ilchama Alijeva vedľa Václava Klausa, trochu som sa zasnil. Baku bolo krásne mesto, už keď som tam prišiel po prvý raz v roku 1991. Taký milý, príjemný a vtedy úžasne lacný Orient, kde sa hovorilo rečou, ktorú som vtedy a možno ešte aj teraz vedel zo všetkých cudzích jazykov najlepšie, teda ruštinou. Aj po tých dvadsiatich rokoch mám v pamäti parádnu chuť šašliku z jesetera, vôňu slaného Kaspického mora, z ktorého na obzore vyrastali ťažné veže, ľahký vánok a aj v tom predjarí príjemné teplo južného okraja Kaukazu.

S tou marihuanou je to naozaj zvláštne. Návyková nie je zrejme o nič viac ako tabak, omamujúca nie je zrejme o nič viac ako alhohol. Na rozdiel od posledne menovaného nespôsobuje ťažkú opitosť a v podstate sa ňou nemožno predávkovať. Tak čo je na nej vlastne také škodlivé? A má aj nejaké užitočné vlastnosti?

Dostať na nahrávku život je umenie. Nahrávka je konzerva. Jednotky a nuly, ryhy na vinyle, niečo magnetické na páske či podlhovasté machule na displeji, vyzerajúce ako kefy umyvárky. Ak by sa na svete mal robiť zoznam tých pár výnimiek, keď nahrávka dýcha, pulzuje a ide z nej iskrenie ako na koncerte, nemohli by na ňom chýbať albumy Sny v pŕhľave a Dedina spieva od Chóru vážskych muzikantov. Obe boli nahraté v klube Primaf v Bratislave, v ktorom som nikdy nebol a ani poriadne neviem, kde sa nachádzal a pritom ho považujem za „môj“ klub.

Na výbere viceprezidentov nezáleží. S výnimkou, keď na nich záleží. Keby si bol John Kerry v roku 2004 vybral Dicka Gephardta, a nie Johna Edwardsa a bol by ho na celú kampaň zaparkoval v Ohiu, Kerry mohol byť prezidentom.

Veľkej Británii môže hroziť pád vlády, a to práve v najťažšom období – v štátnom rozpočte nie je dosť peňazí, finančné trhy striehnu na každý neistý krok, verejnosť je znechutená priťahovaním opaskov a do riadneho termínu ďalších volieb treba vydržať ešte tri roky. Takáto situácia si naozaj žiada iné riešenia, ako náhle púšťanie moci na chodník. Vedia to však aj liberálni demokrati, na pohľad menšia, no významná súčasť tamojšej vládnej koalície? Očividne nie všetci z nich.

Kedysi slúžil telefón na telefonovanie a basta. Dnes sa s ním dá, chvalabohu, ešte stále aj telefonovať, ale medzitým sa zbavil svojej peknej krútenej šnúry a ľudia s ním robia všeličo. A premenovali ho na smartfón.

Je veľa jedál, ktoré majú zaujímavý príbeh a o ich vzniku sa rozprávajú legendy. Pri žiadnom z nich však neexistuje toľko rôznych verzií, ako práve pri uhliarskych špagetách – spaghetti alla carbonara.