Ja som za slobodu. Som za slobodu všetkých, čo chcú patriť niekam inam. Či už do inej krajiny, alebo iného spoločenstva. Môj pohľad na vec je veľmi, veľmi jednoduchý a naivný. Myslím si, že hranice, akékoľvek, sú úplne zbytočné. Čiara na mape. Čiara v mysliach. Veď sme, preboha, všetci obyvatelia jednej zeme, všetci sme deti jedného Boha. Lebo čiara sú len peniaze, nie šťastie. Nech si každý ide, na ktorú chce časť čiary, nech ho nikto nenúti presúvať sa a ani mu v tom nikto nebráni. Nech tí, čo okupujú, radšej skúmajú doma hranice svojej mysle, nech tí, čo sa bránia, nechajú odísť tých, čo nechcú zostať.

V slovenčine chýba slovo „busking”. Nie, nie je to kráľ autobusov. Znamená hrať na ulici. Na gitare, na saxíku, na čomkoľvek. To slovo asi nechýba náhodou. Kým gitaristov a saxofónistov občas v centre Bratislavy vídať (kým ich nezrušia policajti, lebo aj to je zarábanie a aj na to treba papiere), tam niekde sa to aj končí. Občas slepý harmonikár či cigánsky huslista. Žila som v centre pol života, ale muzikantov som videla málo. Aj ja som sa pokúsila 15-ročná ísť na ulicu so saxofónom, ale netrvalo ani dvadsať minút a fízli ma vyhodili.

Hovoríme s otcom, ktorého syn dosiahol stupeň ťažkej závislosti od počítačových hier. Napriek tomu si mladý muž nikdy svoju závislosť nepriznal.

Keď sa text, duch doby a čin stretnú, dejú sa veci. Napríklad: Elisabeth Nietzsche, inšpirovaná rasovými teóriami svojej doby, spolu s manželom presídlila niekoľko desiatok zaručene árijských rodín do paraguajskej džungle, kde nehrozilo „znečistenie“, a podujala sa vybudovať na sklonku 19. storočia „Nové Nemecko“. Keď sa o niekoľko desaťročí neskôr vydal anglický novinár Ben Macintyre (Elisabeth Nietszchová, poslední árijská kolonie, Praha 2001) do tých končín, našiel niekoľko miešancov s hnedou pokožkou, blond vlasmi a modrými očami.

Pokiaľ nepotrebujete, aby vás po kúpaní štípala koža od soli, tak potom má Lago di Garda všetko ostatné z poriadnej letnej dovolenky. Človek sa cíti ako pri mori, ale nie je pri mori, lež pri obrovitánskom jazere pod Alpami. Jazero je koldokola obsypané staručkými mestečkami a záhradami a naokolo sa pomaly, ale isto dvíhajú veľhory. Chvíľku mi trvalo, kým som mamu a sestru presvedčila, že pôjdeme tento rok sem, a nie klasicky k moru do Chorvátska. „Ale veď tam nie je more!” vraveli obe vodné stvorenia (mama dokonca vyhlásila že by chcela byť človek obojživelník...).

Práve som dočítal Stress test od bývalého amerického ministra financií. Je to úprimná monografia finančnej krízy očami jedného z kľúčových aktérov jej riešenia.

Stojí na čele krajiny v stave vojny. A hoci ho celý svet považuje za jastraba, je opatrnejší a umiernenejší, než to na prvý pohľad vyzerá.

Tu niekde sa končí Bratislava. Aj Bratislava. Časť jej duše. Som v Rumunsku, na delte Dunaja a plavím sa na lodi cez nespočetné množstvo malých kanálov, vodných križovatiek a bažín. Vtáky. Stovky vtákov. Zeleň, zeleň, zeleň. Voda okolo nás tečie a ja sa snažím zachytiť nejaký známy zápach bratislavského Dunaja. Je to tá istá voda, pretiekla mojím mestom, nabrala pachy, špinu, ľudské príbehy, možno aj nejakého samovraha a prišla až sem a tu sa so mnou stretáva. Stretli sme sa zhruba na polceste – ja z Moskvy, ona z Bratislavy a tu spolu teraz trávime poriadne ufučané popoludnie.

Patrí k najvyhľadávanejším zjavom na súčasnej medzinárodnej opernej i koncertnej scéne. Rád sa však vracia domov na Slovensko, kde v závere uplynulej sezóny nahral a na prezentácii spojenej s koncertom uviedol svoje prvé profilové CD s piesňami Mikuláša Schneidra Trnavského. Tenorista Pavol Bršlík.

Priznávam, že kým som nevidela film Opři řebřík o nebe (2014), nemala som o existencii jeho režisérky, dokumentaristky Jany Ševčíkovej (1953) ani potuchy. Dobehla som zanedbané, trošku som sa zoznámila s jej tvorbou a otvoril sa mi pred očami zaujímavý, ucelený, oslovujúci i provokujúci pohľad na svet.