Tak ja idem znova pozerať tie svoje americké „sračky“. Niežeby som sa nesnažil pozrieť si tie slovenské, naopak, snažil som sa, snažil, azda až priveľmi – a nič. Aj jedna, aj druhá relevantná televízia vyšli s novými projektmi, veľkoryso koncipované ságy, ani exteriérov sa neboja, na obrazovku sa v nich vracajú herci, ktorí sa ešte včera mohli pýšiť tým, že ich herecké umenie nie je hodné televíznej nádenníčiny, a všetko zbytočne.

Na svete hádam neexistuje film, ktorý by bol bez chýb. Nielen logických a technických, ale aj faktografických. Chybám sa nevyhli ani režiséri takých trhákov ako Votrelec, Pulp fiction, ale najmä Jurský park.

Ako môže žiť viac ako 1,5 milióna Palestínčanov na území veľkom ako desaťkilometrový pás popri diaľnici medzi Bratislavou a Trnavou? Na území s najväčšou hustotou osídlenia na svete? Bol som tam dvakrát. Prvý raz v roku 2003, keď vypukla druhá intifáda, teda protizraleské povstanie za vlády Ariela Šarona. To tam ešte nevládlo hnutie Hamas, žil Jásir Arafat a v Gaze ešte vtedy boli aj židovskí osadníci chránení armádou. Pár dní pred našou návštevou rakety vystrelené z izraelských stíhačiek zničili neveľkú budovu, ktorú turistický sprievodca Lonely Planet označuje ako Arafat house, jedno zo sídiel vodcu. S českým kolegom sme sa – ako jediní hostia – ubytovali v hoteli Adam, na terase povieval vlahý jarný vetrík od Stredozemného mora. Úslušný čašník priniesol džús z čerstvo vyžmýkaných pomarančov, švajčiarsky syr, omeletu, šunku. Pustý bol aj hotel Palestína, hotel Cliff, dokonca aj plážový klub OSN zíval prázdnotou. Až spomienka na nočný zvuk izraelských stíhačiek nás vrátila do reality. Na druhý deň sme boli na pohrebe 24-ročného Palestínčana, ktorého pri útoku na židovských osadníkov zastrelili izraelskí vojaci. V uliciach boli tisíce ľudí, vo veľkom sa strieľalo do vzduchu, maskovaní bojovníci Hamásu nás s kolegom ťahali do dedinky pri meste Insiret, kde Abdul, ako sa chlapec volal, vyrastal a žil. Mal som vtedy možnosť hovoriť s jeho matkou a bol to šialený rozhovor. Bola hrdá na to, že počas intifády prišla o všetkých troch synov. „Sú to šahídovia, mučeníci,“ opakovala. A priznala finančnú podporu od irackých fondov Saddáma Husajna.

Je to ako vzťah muža a ženy. Keď sa jeden dlhodobo usiluje o priazeň, no druhý mu nepovie úprimne, že ho odmieta, končí sa to zle. Po pol storočí „navrávačiek“ Turecko stráca s Európou, kam túžilo patriť, trpezlivosť. O čo prídeme, ak sa tak stane? A čo si dnes myslia Turci o EÚ?

Uprázdnený post predsedu správnej rady ÚPN vyzeral ako stvorený na to, aby na ňom Fico demonštroval údajnú zmenu štýlu politiky, ktorú komunikoval na začiatku vládnutia. Skutočnosť, že ÚPN neprerozdeľuje veľké peniaze a žiadne lobistické kliky sa o úrad nebijú, núkala Smeru lacnú príležitosť uzavrieť s opozíciou kompromis na osobe predsedu. Namiesto toho vyprodukoval iba ďalšiu (popri GP, NKÚ, ÚVO) nominačnú ságu. Obnažila až na dreň, prečo sa strana ako Smer a inštitúcia ako ÚPN majú k sebe ako oheň a voda.

V polovici 80. rokov bol so svojou kapelou Screaming Trees pri vzniku grungeovej scény v Seattle, zároveň nahrával sólové albumy, prežil si svoje drogové peklo, bol súčasťou Queens of the Stone Age, spolupracuje s Isobel Campbell a so Soulsavers. V novembri prvýkrát vystúpi v Bratislave. Mark Lanegan.

FILM O mladých rodičoch 2 (Réžia: Adam Hanuljak, SR, 2012) Slovenský dokumentarista Adam Hanuljak (1980) nakrútil, napríklad, snímku Chránené územie o americkom turné Divadla z Pasáže. V roku 2006 natočil film O mladých rodičoch – spoznali sme jeho prostredníctvom niekoľko celkom mladých mám a otcov zo Slovenska, Česka, Rumunska a Fínska. Páry či jednotlivci to boli dosť rozdielni a boli na začiatku svojej rodičovskej cesty.

„Nikto už nerobí nič zadarmo,“ hovorí postava z filmu, ktorý sa práve stal na Kube populárny. Volá sa La película de Ana, Anin film, režíroval ho Daniel Diaz Torres a kubánska filmová asociácia ho označila za náš najlepší film minulého roku. Okrem všetkých cien, ktoré ho určite čakajú, si už stihol zaslúžiť aplauz a ovácie publika.

Boj proti konzumnému kapitalizmu vždy oslovoval časť mladých ľudí, intelektuálov aj umeleckú bohému. Lenže, čo ak kontrakultúra v skutočnosti náš hospodársky systém neohrozuje, ale poháňa?