Býval to strašne zvláštny pocit. Obrovské, plné haly, možno aj stotisíce ľudí, z ktorých väčšina mala dôvod byť na nás Čechov nahnevaná. Zrazy sudetských Nemcov mali ešte pred desiatimi, pätnástimi rokmi v sebe obrovské množstvo energie, ktorá bola živená niečím, čo by sa dalo charakterizovať slovom odplata.

Nikdy som nemala potrebu združovať sa. V podstate som k tomu vždy mala istý odpor. K akémukoľvek organizovanému združovaniu. Uniformy, odznaky, členské karty a knižky...na čo? Netrvalo dlho, a tak, ako so všetkými pózami a predpojatiami, pánbožko mi zoslal skúšku, aby ma rozosmial a poučil.

Obvykle býva ošemetné, a to aj v malom spoločenstve, akým je Slovensko, zostaviť knihu, ktorá priblíži niekoľko desiatok vzácnych ľudí. A čo tí ďalší? – neodbytná otázka, na ktorú existuje iba jedna možná odpoveď. Ide o autorskú licenciu, výber bez postranných úmyslov na niekoho (nechtiac, či naopak, zámerne) zabudnúť.

„Alfréd Hitchcock hovorieval, že desivé je to, čo nemôžeme vidieť...” Obrovská taška, v ktorej sa určite niečo ukrýva a každý by chcel vedieť, čo, nazrieť do nej, ale má taký veľký rozmer, že divákovi ostane len zvedavosť, neistota a neuspokojené predstavy.

Azda nikdy nebol náš stôl taký bohatý ako dnes. Nielen supermarkety, ale aj malé mestské trhoviská a pouličné stánky ponúkajú čerstvé i spracované potraviny z celého sveta. Lenže, nie sú daňou za tento luxus krízy ako smrteľná E. coli alebo dioxíny vo vajciach a mäse?

Meno Giampaolo Di Paola vám asi nič nepovie, ale malo by. Nejde o to, že je to taliansky admirál, takých admirálov bolo a je, ale je to vlastne vrchný veliteľ celej Severoatlantickej aliancie. Nevidieť ho tak, ako generálneho tajomníka NATO Andersa Fogha Rasmussena, no je možno ešte dôležitejší.

Večerné televízne správy o udalostiach dňa uzatvárajú deň ako posledná formalita všade na svete. V Amerike však majú ešte menej serióznu, no o to zábavnejšiu dvojičku. Prichádza na rad ako posledný program v prime-time, teda predtým, ako masy vypnú televízor a idú spať. Namiesto udalostí sú stredobodom výrazní ľudia.

Meno Giampaolo Di Paola vám asi nič nepovie, ale malo by. Nejde o to, že je to taliansky admirál, takých admirálov bolo a je, ale je to vlastne vrchný veliteľ celej Severoatlantickej aliancie. Nevidieť ho tak, ako generálneho tajomníka NATO Andersa Fogha Rasmussena, no je možno ešte dôležitejší.

Sedím v riaditeľni, medzi mnou a riaditeľkou je veľký stôl a esej môjho syna. Nemám tieto chvíle rád. Ale neznášam zlé rozhodnutia, keď ide o moje deti. Súhlasím s Wellsom. Jeden otec je viac ako sto učiteľov.

Syn Poľska je dnes blahoslaveným Jánom Pavlom II. Čo to pre Poľsko znamená? Čo by malo teraz robiť?