Nebýva zvykom udeľovať džezovým hudobníkom štátne vyznamenania. A to ani na opačnom konci sveta, kde sa tasmánskym hrdinom stal Čechoslovák Viktor Zappner.

Prečo sa v posledných rokoch vyrojilo toľko skvelých pesničkárov, ktorí v dnešnom modernom svete chodia po svete s akustickou gitarou a hrajú svoje pesničky rovnakým spôsobom, ako to robil pred päťdesiatimi rokmi americký rebel Woody Guthrie alebo v bývalom Československu napríklad Karel Kryl? Akoby boli protiváhou svetu, kde väčšinou na prvých miestach vládne ten najhorší umelý pop, ktorému aj samotní ich tvorcovia nehovoria pieseň, ale produkt.

Hoci je film Viditeľný svet celovečerný hraný debut Petra Krištúfka (1973), jeho autor nie je v slovenskej kinematografii (a takisto ani literatúre) nijaký nováčik. Venuje sa dokumentaristike, stredometrážnej filmovej tvorbe a aj tej televíznej. Zväčša ide o to, čomu zvykneme hovoriť autorské projekty.

Poľskí džezmeni už v 60. rokoch minulého storočia vedeli, čo ponúknuť svetu: slovanskú nostalgickosť Krzysztofa Komedu, expresiu Tomasza Stańka, folklórne inšpirácie Zbigniewa Namysłowského, husľové novátorstvo Michała Urbaniaka...

Ten kríž sa začal hneď po parlamentných voľbách v júni 2010. Len čo opadla prvá radosť z volebného víťazstva, koalícia odhlasovala Roberta Fica za podpredsedu parlamentu v čase dôvodného podozrenia z korupcie. Potom sa to už viezlo a naplno to zasiahlo aj OKS. Začali sa spravodajské hry okolo voľby generálneho prokurátora a dnes sa už pomaly nedá povedať, kto všetko bol do nich namočený. Vo funkciách zostali Harabin a Trnka, čo do veľkej miery zablokovalo zmeny v justícii.

Gorila hrmí Slovenskom ďalej, a to je dobre. Mám dokonca pocit, že sa stalo to najlepšie, čo mohla táto kauza priniesť: Slovákom praskli nervy, zodvihli sme konečne zadky a vybrali sme sa budovať osobnú demokraciu na naše námestia. Politické a trestnoprávne dôsledky kauzy sú ešte nejasné, ale zásadnú vec už ukazuje Gorila jasne: takto to ďalej nejde! Ako teda naložiť s Gorilou, aby sa nestala len kulisou na krčmové reči a príležitosťou pre násilníkov, zneužívať poctivú akciu?

V roku 1967 som prišiel na študijný pobyt do Tübingenu. Dvadsaťdva rokov od konca druhej svetovej vojny, sedemnásť rokov od vzniku Spolkovej republiky Nemecko. Rok pred Pražskou jarou v Československu a Parížskym májom. Zažil som v Tübingene Kafkovho spolupútnika Maxa Broda, filozofa nádeje Ernsta Blocha, rekonštrukciu mestského historického jadra. Bol to čas študentského protestu proti skostnatenému školstvu, starým nacistom, korupcii. Ponúkali sa rozličné riešenia od Maových červených knižiek až po teroristické červené brigády a vraždenie. U nás sovietske tanky.

Možno by si všetci apokalyptickí fanatici mali znova preštudovať mayský kalendár, pretože starí Mayovia tam nehovoria o konci sveta v roku 2012, ale skôr o konci hudobného nosiča, známeho ako „cédečko.“

Priebeh antigorilích protestov je ako z učebnice facebookových hnutí. Vyznačuje ich schopnosť akcie pri veľkom protestnom potenciáli, rýchlosť, s akou dospejú do vrcholného bodu a rovnako rýchle odznenie. Sen o novej revolúcii bol falošný. November 1989 sa postavil proti násiliu komunistickej moci a za základné ľudské slobody. Radikalizácia antigorilieho protestu by znamenala likvidovanie práve tohto sveta ľudských slobôd.

Zomrel príliš mladý, vydal len jediný album, ale ten sa dnes považuje za jednu z najlepších vecí v popmusic 90. rokov, pretože Jeff Buckley bol ten, ktorý sa svojím jemným a vysokým hlasom rozprával s anjelmi.