Nič také sa však nestalo. Prvé anarchistické a antidemokratické heslá nahradili oprávnené požiadavky, pohybujúce sa v rámcoch štandardnej liberálnej demokracie: vyšetrenie korupčnej kauzy Gorila, boj proti skorumpovanému súdnictvu a Štefanovi Harabinovi ako jeho stelesneniu, otázka volebného systému, problém záväznej platnosti referenda, jeho rozsahu a kvóra. Na nich sa však revolúcia anarchie, teroru a násilia postaviť nedá. Organizátorom antigorilích protestov tak vďačíme nielen za výbuch protikorupčného protestu, ale aj za to, že vycítili hranicu medzi slobodným protestom a antidemokratickým násilím a neprekročili ju.
Antigorilie protesty však ukázali ešte niečo nepredvídané. Igor Matovič na rozdiel od organizátorov protestov túto hranicu nepochopil. Myslel si, že ide o permanentnú revolúciu a ak chce vydržať s dychom až do volieb, musí byť najradikálnejší. Ľudia novembra 1989 sa v jeho rétorike premenili na vykopávky a mastodontov.
Radikalizácia však v tomto prípade znamenala prekročenie demokratických mantinelov. Jeho požiadavka na lustráciu kandidátky detektorom lži sa zakladala na stihomame a konšpiratívnom myslení, znamenala kriminalizáciu politiky a otvorila dvere vzájomnému udávaniu. Nehovoriac už o tom, že test bez spresnenia toho, čo je úplatok, nemá výpovednú hodnotu. Preto sa stal napokon Igor Matovič prvou obeťou vlastného nápadu, keď verejne udal jedného z najvýznamnejších neurochirurgov, ktorý operoval jeho otca. Ale porušil aj elementárnu lojalitu voči kandidátom. Najprv verejne potvrdil, že nebude vyžadovať účasť na detektore lži, lebo počas hry sa nemajú meniť pravidlá, potom sa rozhodol túto požiadavku nastoliť napriek tomu, či práve preto, lebo vedel, že je pre časť kandidátky z principiálnych dôvodov neprijateľná.
Igor Matovič ukázal na rozdiel od antigorilích protestov, že neuznáva hranicu medzi slobodnou a nedemokratickou politikou. V honbe za radikálnymi hlasmi sa zbavil nezávislých lídrov a politikov a kandidátku rozbil. Ostal mu bezprizorný program, pavučina lží a detektor na každý deň, spolu s Alojzom Hlinom, ktorý nikdy nijaký program nepotreboval a jeho jedinou otázkou bolo, či môže vojsť do Krupiny na bielom koni. Povedal som mu, že môže, pokiaľ nebude nahý. Teraz už môže vstúpiť na bielom koni do Krupiny aj nahý. Ostane to len zlou anekdotou.
Antigorilie protesty však ukázali ešte niečo nepredvídané. Igor Matovič na rozdiel od organizátorov protestov túto hranicu nepochopil. Myslel si, že ide o permanentnú revolúciu a ak chce vydržať s dychom až do volieb, musí byť najradikálnejší. Ľudia novembra 1989 sa v jeho rétorike premenili na vykopávky a mastodontov.
Radikalizácia však v tomto prípade znamenala prekročenie demokratických mantinelov. Jeho požiadavka na lustráciu kandidátky detektorom lži sa zakladala na stihomame a konšpiratívnom myslení, znamenala kriminalizáciu politiky a otvorila dvere vzájomnému udávaniu. Nehovoriac už o tom, že test bez spresnenia toho, čo je úplatok, nemá výpovednú hodnotu. Preto sa stal napokon Igor Matovič prvou obeťou vlastného nápadu, keď verejne udal jedného z najvýznamnejších neurochirurgov, ktorý operoval jeho otca. Ale porušil aj elementárnu lojalitu voči kandidátom. Najprv verejne potvrdil, že nebude vyžadovať účasť na detektore lži, lebo počas hry sa nemajú meniť pravidlá, potom sa rozhodol túto požiadavku nastoliť napriek tomu, či práve preto, lebo vedel, že je pre časť kandidátky z principiálnych dôvodov neprijateľná.
Igor Matovič ukázal na rozdiel od antigorilích protestov, že neuznáva hranicu medzi slobodnou a nedemokratickou politikou. V honbe za radikálnymi hlasmi sa zbavil nezávislých lídrov a politikov a kandidátku rozbil. Ostal mu bezprizorný program, pavučina lží a detektor na každý deň, spolu s Alojzom Hlinom, ktorý nikdy nijaký program nepotreboval a jeho jedinou otázkou bolo, či môže vojsť do Krupiny na bielom koni. Povedal som mu, že môže, pokiaľ nebude nahý. Teraz už môže vstúpiť na bielom koni do Krupiny aj nahý. Ostane to len zlou anekdotou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.