Najnovší film Antona Corbijna, ktorý sa práve začal hrať v našich kinách, je absolútne omračujúci. Ukazuje prostredie protiteroristických agentov úplne inak, než to robia klasické špionážne rozprávky. To, čo odhaľuje, je, obávam sa, sivá pozemská realita nasvietená jednou sliepňajúcou neónkou. Niežeby sa nebolo na čo pozerať. Naopak. Ale tá pravda až bolí. Od prvého záberu je to veľký, fotogenický Corbijn, nech sa tvári akokoľvek vecne. Ale po skončení filmu, ak vám sadne tak ako mne, ostanete ako obarení.

Sú revolta, krik, protesty tým najlepším spôsobom, ako dosiahnuť, to, čo chcete? V knihe Ticho Susan Cainovej sa dočítate o malých a veľkých víťazstvách tých, ktorí toho veľa v živote nenahovoria ‒ o tom, ako Rosa Parksová spustila boj za práva černochov len tým, že namiesto dlhých rečí povedala iba „nie“, keď mala v autobuse pustiť sadnúť belocha, a o tom, ako by bez podobných ľudí nikdy nevznikla teória relativity, Harry Potter a Google. O tom, čo slovenská ľudová múdrosť nazvala „tichá voda brehy myje“.

Každá dobrá kniha je tým najintímnejším odhalením, aj keď o vyzliekaní nemusí byť ani reči. To, čo sa ukazuje a neostáva skryté, sú tie najšpinavšie a najzákernejšie pohnútky, všetok strach a hnus, tá najväčšia hanba, ktorá v nás žije a kdesi na dne dýcha. A samozrejme, aj to najvzácnejšie: Sny a túžby. Neexistuje dobrý autor, ktorý by nešiel s kožou na trh. Preto je otázka autobiografickosti smiešna a slúži len na prikrmovanie bulváru. Dobrá próza je ako anekdota. Je hyperbolou. Preháňaj, nech sa nenudíme! Ale načri hlboko – do seba.

Už koncom 19. storočia šokovala vedeckú komunitu teória, že rastliny dokážu vzájomne komunikovať. Keby v tom čase ešte fungovala inkvizícia, uznávaný britský biológ Charles Darwin a jeho syn Francis by určite skončili v rozbesnených inkvizičných plameňoch.

Chlapec už má štrnásť mesiacov a svet sa začal točiť okolo áut. „Auto! Auto! Auto!“ kričí a rúčkami nadšene udiera do madla na kočíku, kým sa predierame bratislavskými ulicami, kde parkujú autá hlava na hlave, úplne všade. Chlapec si možno myslí, že auto je ohromný živočíšny druh, čo dymí a vrčí a je ešte väčší, mocnejší a farebnejší ako všetci petržalskí havovia. A tak doma okrem knižiek so zvieratkami listujeme reklamnými katalógmi s autami a v každom časopise hľadáme nejaké „autoauto“.

Vývoj za posledných dvadsaťpäť rokov krásne ukazuje, že nielen človek, ale aj národ sa učí jedine z vlastných chýb. Mudrovania z dneška smerom do minulosti sú rovnako zbytočné, ako umárať sa vlastnými detskými pádmi zo schodov. Že intelektuálne jadro Slovenska uverilo Mečiarovi? O nič viac a o nič menej ako zvyšok národa. Že ho vytvorili ako Golema, dali mu do čela šém a pustili ho do sveta?

Inštalatéri. Ten termín vymyslel Braňo Špaček z Kosy z nosa niekedy začiatkom deväťdesiatych rokov a okamžite sa medzi nami ujal. Označoval muzikantov, takzvaných profíkov, ktorí za peniaze zahrali hocikedy s hocikým a hocičo. Bolo to omnoho výstižnejšie a vtipnejšie, ako keby ste ich nazvali prostitútkami. Inštalatér totiž zoberie svoj slávny vercajk a s výrazom majstra, bez ktorého si neporadíte, vám opraví vaše pokazené potrubie. Išli sme sa ušúľať od smiechu. Tí slávni profíci sa tvárili presne takto.

Málokto o nej počul a ešte menej ľudí sa zaujímalo. Reč je o barónke Warsiovej, ministerke britskej vlády, ktorá minulý mesiac rezignovala. Obvinila pritom vládu, že v otázke Gazy zastáva „morálne neobhájiteľné“ pozície. Bol to pritom jej list, ktorý bol neobhájiteľný – gramaticky. Pôsobil takmer negramotne. Barónka nedokázala správne po anglicky napísať nielen slovo Británia, ale dokonca ani jej obľúbené slovo – islamofóbia. Ale najdôležitejšia bola veta, ktorá síce pôsobila chabo, ale mala znieť výhražne: „Akokoľvek dávno už ministerstvo vnútra a ďalší poukázali na dôsledky súčasného konfliktu a potenciál krízy v Gaze, naša odpoveď sa stáva bázou pre radikalizáciu, ktorá bude mať dôsledky v najbližších rokoch.“

Letným čajníkom prechádza časť ekliptiky. V čajníku môžu byť všetky planéty od Zeme ďalej, aj Mesiac. Ekliptika prechádza hornou časťou Strelca. Strelcov čajník. Strelec nikdy nevychádza celý v našich končinách. Akokoľvek surrealistický začiatok, už nám asi dochádza, že bude reč o letnej oblohe, o južnej letnej oblohe, nočnej oblohe na Žitnom ostrove. Pole pod čajníkom, z ktorého si strelec nalieva čaj, je plné slnečníc, v noci so sklonenými hlavami vzdávajúc poctu nočnému rituálu.

Eugenia prišla o prácu. Tridsať rokov pracovala na ministerstve dopravy. Si voľná, povedali jej nadriadení. Ako náhradu jej ponúkli prácu na stavbe. Lenže to nie je nič pre ňu. Rozhodla sa preto skúsiť šťastie medzi súkromníkmi. Možností nemala veľa. Nehovorí cudzou rečou, počítača sa ešte nedotkla a v porovnaní s mladými „nevyzerá dobre“.