Prečo sa z rómskeho problému zatiaľ na Slovensku nestala živá politická téma? Dôvody sú tri: 1. Naši politici nemajú fantáziu. 2. Na to, aby sa desaťtisíce našich Rómov, ktorí žijú na úrovni obyvateľov "tretieho sveta", vymanili z biedy, je potrebné dlhotrvajúce úsilie a množstvo malých, neviditeľných krokov. Nič pre politikov zajatých v štvorročných cykloch.

Tvrdohlavo sa pokúšam nepodliehať spomienkovému optimizmu, pre mnohých takému lákavému a typicky ľudskému. Aj preto, aby som sa niekoľkokrát za rok mohla tešiť, že už nemusím chodiť do kina na chudobný Filmový festival pracujúcich, ale môžem ísť na MFF Bratislava, festival frankofónnych filmov, prehliadku Jeden svet...

Vlani v Prahe Barack Obama predstavil svoju víziu sveta bez jadrových zbraní. Americký prezident vtedy nezabudol dodať, že ten dlhodobý cieľ nemusí byť dosiahnutý dokonca ani počas jeho života; keďže prezident nemá ešte ani päťdesiatku a môže žiť ďalších tridsať rokov, naznačil všetkým, že si je vedomý, o akom náročnom cieli hovorí. Svojím rozhodnutím prísť podpísať dohodu o znížení počtu strategických jadrových zbraní s Ruskom práve do Prahy, a presne rok po svojom prejave, zároveň Obama všetkým realistom odkázal, že sa svojho sna nevzdal.

Už som si prečítal mnohé vysvetlenia, prečo je niekto na sociálnych sieťach. Tak teraz napíšem ja, prečo na nich nie som. Mám rád internet. Mám rád jeho možnosti, páči sa mi spojenie s celým svetom, veci fungujú ľahšie, mnoho vecí sa dá overiť, mnoho sa nedá ututlať. Vďaka diskusiám na rôznych fórach sa aj my naivní dozvedáme, s kým vlastne žijeme.

Je to krásne, keď si blížni pomáhajú. A keď sú k tomu vychovávaní odmalička. Dnes som išla so svojimi nepálskymi sirotami v autobuse a jednému chlapčekovi prišlo zle. Ako som ho niesla na rukách von z autobusu, ťahajúc ďalšie tri za sebou, vypadla mi peňaženka. Vôbec som si to v tom strese nevšimla a rýchlo som zohnala taxík, aby som chlapča dostala domov čo najskôr.

Obamova zdravotnícka reforma rozhádala Ameriku do stavu, v ktorom nebola azda od sporu o zrušení otrokárstva. Možno je toto tvrdenie prehnané, isté však je, že to, čo sa často nazýva Obamacare, vyvolalo viac ideologických vášní než vojna v Iraku.

Ján Ondruš (1932 – 2000) je živým svedectvom o tom, že tvorba básne a tvorba života môže splývať aj v tejto dobe, ktorá si tak potrpí na oddelenie tých dvoch energií, na dištanc autora od svojho diela. Ján Ondruš žil ako básnik, to znamená bez odstupu, netaktizujúco, autenticky, priamočiaro.

Milý Emil, Teraz sa podrž, lebo padneš na zadok, keď Ti prezradím, čo sa stalo. Už dávnejšie sa okolo mňa začala obšmietať nejaká Pikulíková z bloku C. Občas som ju vídal na obede, občas som ju stretol v parku, sedela na lavičke a keď som išiel okolo, nehovorila nič, len sa milo usmievala, vyzeralo to, ako keby sme sa už niekedy boli stretli a že ja sa akože nepamätám a ona že mi to nechce pripomínať, ale čaká, že si spomeniem.

Žijeme vo svete, ktorý už neverí na zázrak. Neveríme ani len tomu, že lepšie sa presadí a horšie prehrá. Sme zakliati v konšpirácii peňazí, marketingu a moci. Ale zázrak dobrého nápadu, ktorý premôže malosť, je možný.

Ahoj, Emil. U nás v starobinci nič nové. Baby po mne stále idú. Musím unikať. Pripravujú na mňa všelijaké nástrahy a pasce. Minule som išiel výťahom /máme výťah!/ a zrazu vypli prúd. Mal som pri sebe mobil a tak som zavolal správcovi, aby zavolal do elektrárne, že vypli prúd a ja som vo výťahu. Správca zamrmlal "Matulajová" a zložil.