Niet takého brlohu na svete, aby schoval darebáka. Spáchaj zločin a zem bude zo skla. Toho sa drží každé malé dieťa. Rodíme sa na tento svet ako Emersonovi idealisti. Aj moja Hana.

Aj vy by ste radšej trávili viac času so svojimi deťmi? Koľkokrát ste si za posledný rok pomysleli – teraz budem intenzívne pracovať, všetku energiu vrhnem do plnenia povinností, aby som mal neskôr voľno, a POTOM všetok čas venujem svojej rodine. Koľkokrát si to za posledných 10 rokov takto vo svojom vnútri povedal? Podľa mňa zakaždým, keď odchádzal od svojej rodiny na tréning či zápas. Má to však jeden háčik. Žiadne POTOM už totiž nemusí byť. Nebolo ani v prípade Paľa Demitru, ktorý rozbiehal svoju avizovanú poslednú profisezónu. Posledných zopár desiatok zápasov, a potom už len radosti života. Po tejto sezóne plánoval už len rodinu, výchovu dvoch krásnych detí a podporu mládežníckeho hokeja.

Miláno malo vždy šťastie na dobrých arcibiskupov. Zrejme preto, že ich vyberajú s osobitnou starostlivosťou. Nielen pre význam tej arcidiecézy. Z Milána prišli v 20. storočí až dvaja pápeži, pričom arcibiskup tejto metropoly sa počas konkláve vždy radí medzi favoritov. Ináč to nebude ani pri kardinálovi Angelovi Scolovi, ktorého pápež koncom júna menoval za nového milánskeho arcibiskupa.

V piatok a v sobotu 22. a 23. júla bude 11. ročník festivalu Žákovic Open. Sú minimálne tri dobré dôvody, prečo sa do Trenčianskych Bohuslavíc oplatí zájsť.

Na tohtoročné Turíce si pripomenuli 200. výročie vysvätenia evanjelického kostola na peštianskom Deákovom námestí. Kto navštívi hlavné mesto Maďarska, určite si to námestie zapamätá, ak už pre nič iné, tak pre jeho dopravný význam, lebo tam sa pod zemou stretávajú tri linky metra.

Je to jedna z najväčších výziev, ktorá pred slovenskou spoločnosťou stojí. Je pre ňu však typické, že sa o nej takmer nediskutuje. Otázka, ako čo najlepšie využiť tých 10-12 rokov, počas ktorých všetci rodičia v krajine povinne zveria svoje deti do rúk učiteľov a škôl, akoby verejnosť, teda rodičov, veľmi nezaujímala. A pritom od odpovede na ňu závisí budúca kvalita života ich dieťaťa, a v širšom kontexte celej spoločnosti. Niektorí rodičia sa snažia vybrať si školu, verejnú, cirkevnú alebo súkromnú. Aj toto hľadanie a sloboda výberu je však obmedzenejšie, ako by sa zdalo. Takmer všetky karty vo vzdelávaní aj dvadsaťjeden rokov po novembri 1989 drží v ruke štát, najmä v tom, akou mierou školám prikazuje, čo všetko a kedy majú učiť. Aj nadšení učitelia či riaditelia škôl, ktorí túžia robiť veci po svojom, narážajú na každom kroku na obmedzenia. A potom je tu, samozrejme, nekonečná a neproduktívna téma nedostatku financií. Hoci je pravdivá (pravdivejšia, než si ľudia z mimoškolského prostredia vedia predstaviť), stáva sa zároveň prekážkou v tvorivom rozmýšľaní, ako zabezpečiť zlepšenie školského systému.

Keď som bol dieťa, mama nám vždy prízvukovala, že na zemi sa smie sedieť iba v mesiacoch, v ktorých nie je písmeno „r“. Takto nás veľmi ľahko naučila nielen ich mená, ale aj to, kedy sa začína pikniková sezóna.


Česká kapela z mesta Tábor toho stihla od roku 1994, keď sa datuje jej začiatok, pomerne veľa. Krátko  po tom, ako vznikla, sa jej členovia presunuli do USA, kde koncertovali a nahrávali úspešné albumy. Neprestalo sa im dariť ani po návrate do rodnej Českej republiky, kde podpísali zmluvu s veľkou nahrávacou spoločnosťou. Majú za sebou stovky divokých vystúpení doma i za hranicami Česka. Momentálne prichádzajú v poradí so siedmym štúdiovým albumom s názvom Karmageddon. Na otázky týkajúce sa kapely Sunshine a nového albumu mi odpovedal spevák Karel „Kay“ Buriánek.      

Britský filmár Mike Leigh (1943) vytrvalo portrétuje bežných ľudí, strednú vrstvu, jej obyčajnú každodennosť. Nebavia ho výstredné charaktery, nijaké senzácie. S obdivuhodnou ľahkosťou sa drží v príbehoch, ktoré rozpráva, celkom pri zemi a zároveň nimi povznáša. Chcel byť hercom, ale chvalabohu už na škole zistil, že je mu súdené písať a režírovať.

U nás sa na to používa slovo knihomoľ, Angličania im vravia „bookworm” čiže knižný červík. Červík mi príde výstižnejší ako moľa. Každopádne, patrila som ako tínedžerka medzi nich. V období, keď každý normálny človek už dočítal rozprávky, ale ešte nezvládal seriózne knihy, a čítal len časáky, komiksy a esemesky, v tom období som čítala všetko. Všetko, čo sme mali v našej detskej knižnici, kam som chodila dvakrát do týždňa a brala som si vždy po tri, štyri knihy.