Počas letných nocí sa rád bicyklujem v uliciach štvrti Pätsto bytov, v bratislavčine bez „ť“. Tichá štvrť postavená začiatkom šesťdesiatych rokov, rozprestierajúca sa medzi Karadžičovou a „Dulákom“ a medzi Záhradníckou a Prievozskou. Vyrastal som tam, na Budovateľskej ulici. Idúc na bicykli, míňam rady zaparkovaných áut, občas prejde psíčkar so psom, občas mačka, stále je to tichá štvrť. Štvrť môjho detstva, áno, ešte pred dvoma rokmi to bola presná štvrtina. Teda v prípade, že moje detsvo ešte trvá.

Americká publicistka Anne Appelbaum, ktorej analýzy kremeľských stratégií v rámci súčasnej Európy patria medzi najzaujímavejšie čítanie, navštívila Prahu so svojou najnovšou knihou Železná opona. Pri tej príležitosti poskytla médiám niekoľko rozhovorov. Pre Echo 24 okrem iného povedala: „Pýtajte sa teda, ako môže Rusko získavať vplyv u vás. Nie podporou nejakých otvorene proruských hlasov, to ani pre nich nie je zaujímavé, ale podporou protieurópskych skupín.“ Zhodou okolností mi práve v tom čase kamarát poslal skvost od Sergeja Chelemendika.

Vo štvrtok sa konečne dočkajú svetovej kinopremiéry Expendables 3, opulentný akčný spektákel, v ktorom Sylvester Stallone tretíkrát okolo seba zhromaždil tie najžiarivejšie akčné hviezdy, aby si vedno spolu všetci zablbli v boji zblízka i zďaleka, chladnými i horúcimi zbraňami v nezmyselnom príbehu.

Stretla som vo výťahu susedku, vymenili sme si pozdrav, stratili vetu o počasí a o tom, či do skladu na rohu ulice došli vajíčka, alebo nie. Boli sme iba na šiestom poschodí, keď mi susedka, povzbudená intimitou výťahovej kabínky, povie, že sa vďaka mne môže pozerať na kolumbijskú telenovelu. Vôbec som tomu nerozumela. Veď aká už len môže byť súvislosť medzi skeptickou blogerkou a nekonečnými drámami, ktoré ustavične vyvolávajú slzy na tvárach divákov pred obrazovkou? Ale pani si trvala na svojom. Keď chýbali štyri poschodia do prízemia, začínam si pripomínať scenáre starého Felixa B. Cañetu.

Nádherná výpravná a dekoratívna knižka francúzskeho copywritera a výtvarného kurátora Thomasa Olivriho Geek-Art: An Anthology vol. 1 je jednou z najpozoruhodnejších kníh o výtvarnom umení, aká sa minulý rok objavila aj na našom knižnom trhu. Autor do nej zozbieral reprezentatívnu vzorku toho najsúčasnejšieho, najaktuálnejšieho výtvarného umenia tematizujúceho popkultúru.

Nadpisy v denníku Sme chcú povedať viac než text. Ale teraz to vystihli: V KATOLÍCKEJ CIRKVI SA CHYSTÁ K VEĽKEJ ZRÁŽKE PRE SVÄTÉ PRIJÍMANIE. Ide o veriacich, žijúcich v druhom vzťahu, zatiaľ čo prvý zväzok manželský majú platne sviatostný. Odpoveď na otázku, či môžu aj v takomto rozpoložení pristupovať k svätému prijímaniu, má dať mimoriadna biskupská synoda, ktorá sa v októbri koná vo Vatikáne. U nás k tomu chýba vnútrocirkevná diskusia. Možno pastiersky list, ktorý pomenuje možné eventuality.

Veta, že s minulosťou sa už nevyrovnáme, pretože jednoducho vyhasla, je príznakom našej doby. Je výrazom našej neistoty. Andrej Babiš bol kolieskom viditeľného aj skrytého súkolia komunistického režimu. V novom režime sa mu darilo aj vďaka politikom, o ktorých dnes paušálne tvrdí, že „všetci kradli“. Jeho popularita u našich susedov svedčí naozaj o vyhasnutosti českej pamäti. Ale vyhasnutá je aj pamäť všetkých tých, čo môžu za svoj dnešný úspech ďakovať posledným dvadsiatim piatim rokom, a napriek tomu ich opľúvajú. To je jeden z paradoxov našich čias. Lebo boli politici, čo kradli, podvádzali a klamali, ale boli aj takí, čo nekradli, nepodvádzali a neklamali. Hádzať ich do jedného vreca je skutočná strata a vyhasnutosť pamäti.

Kyril Bonfiglioli, posledný britský dandy, písal, ako keby sa P. G. Wodehouse rozhodol kopírovať Raymonda Chandlera, aby z literárneho trhu vytlačil Iana Fleminga. Tri romány o Charlie Mortdecaiovi – jeho literárnom alter egu, sa v rokoch 1973 až 1979 postarali o to, aby sa Bonfiglioli stal šedou eminenciou britského humoru, chlapíkom v pozadí, na ktorého pri hlbšom pohľade nemožno nenaraziť. Prisahajú naňho Hugh Laurie aj Stephen Fry, miloval (a neznášal) ho Douglas Adams a o Terrym Pratchettovi by sme bez neho možno ani nepočuli.

Nápad ísť na výstavu Joana Miróa a Diega Rodrigueza de Silva y Velázqueza by sa zdal neškodný a určite bezpečný. Maľby obidvoch milujem a nezostávalo iné, len sa na ne tešiť. Cha, smeje sa poludný démon, ja ti dám! Aj dal. Nevšimol som si, že moji spoločníci majú iné nastavenie, čo sa umenia a chutí týka, takže som po pár nejapných poznámkach môjho spoločníka z výstavy Miróa zutekal a po dlhom uvažovaní, či pôjdem domov naspäť vlakom, som skončil v reštaurácii pre biznismenov a turistov, kde som sa skoro udusil suchým teľacím rezňom, čo úplne zlomilo môj ďalší odpor a nechal som sa hnusnou veternou Viedňou, plnou turistických hôrd, trepať na výstavu trpaslíka Lautreca.

Milí priatelia, gaštan je maskot jesene. Rástol a dozrieval v korune stromu, hľadel na svet z výšky, a teraz, keď prišiel jeho čas, chystá sa vyskočiť z pichľavého rodného hniezda. Ničoho sa nebojí, nikoho sa nezľakne. U nás v Jure sú všelijaké gaštany. Aj divé, nejedlé – pagaštany, ale aj tie jedlé, fajnové. Pagaštany majú povahu lumpov. Okrem toho, že sa nedajú jesť, padajú znenazdajky na úbohé obnažené hlavy nič netušiacich chodcov. Niektoré komplet so zelenou hrubou šupou. A keď dobre trafia, tak je to taká šupa, že zasiahnutý sa len zapotáca.