„Nie, nedám sa presvedčiť, aby som hovorila o Stalinovi. Azda ste si všimli, že som to neurobila za celých šestnásť rokov, čo som v zahraničí. Ustúpila som jediný raz, v roku 1981 v programe Malcolma Muggeridgea na BBC, a odvtedy to ľutujem a s Muggom sa už nerozprávam... Prepáčte, že som taká drsná, až nevychovaná, ale rovnako reagujem zakaždým, keď dostanem pozvanie, ako je to vaše, pozvanie založené na absolútnej nevedomosti a nesprávnych predpokladoch.“

Prečo sa v posledných rokoch vyrojilo toľko skvelých pesničkárov, ktorí v dnešnom modernom svete chodia po svete s akustickou gitarou a hrajú svoje pesničky rovnakým spôsobom, ako to robil pred päťdesiatimi rokmi americký rebel Woody Guthrie alebo v bývalom Československu napríklad Karel Kryl? Akoby boli protiváhou svetu, kde väčšinou na prvých miestach vládne ten najhorší umelý pop, ktorému aj samotní ich tvorcovia nehovoria pieseň, ale produkt.

Šíriť domácu tvorbu do sveta sa dá všelijakým spôsobom. V Izraeli si vymysleli špeciálny minifestival pre ľudí z hudobnej brandže, na ktorom za štyri dni predstavia množstvo interpretov promotérom z celého sveta.

Ako je to s tými neutrínami? Naozaj sa pohybujú rýchlejšie ako svetlo vo vákuu, alebo je to len zdanie, spôsobené nejakou malou chybou experimentátorov? Ak je to celé spôsobené len malou a dobre ukrytou chybou, ako sa dá taká chyba odhaliť? A ak sa neodhalí, bude to znamenať prevrátenie fyziky hore nohami?

Hoci je film Viditeľný svet celovečerný hraný debut Petra Krištúfka (1973), jeho autor nie je v slovenskej kinematografii (a takisto ani literatúre) nijaký nováčik. Venuje sa dokumentaristike, stredometrážnej filmovej tvorbe a aj tej televíznej. Zväčša ide o to, čomu zvykneme hovoriť autorské projekty.

Sedím pred nepálskou telkou, dávajú indické telenovely. Nepálka sediaca vedľa mňa, učiteľka našich sirôtok, sa dychtivo vžíva do deja a ja sa usmievam. Tento druh herectva by neprešiel nielen v Európe, ale ani v mexickej či argentínskej megatelevýrobe. V spodnej časti obrazovky idú akési reklamy vo forme rýchloidúcich tituliek, podobne ako výnimočné správy, zľava doprava. Odrazu zaregistrujem v tej rýchlosti známe slovo, ani si presne neuvedomujem, aké, len viem, že nepatrí do nepálskeho trelevízora. Zaostrím, slovo sa opakuje znova. Slovakia.

Poľskí džezmeni už v 60. rokoch minulého storočia vedeli, čo ponúknuť svetu: slovanskú nostalgickosť Krzysztofa Komedu, expresiu Tomasza Stańka, folklórne inšpirácie Zbigniewa Namysłowského, husľové novátorstvo Michała Urbaniaka...

Niekomu je za ním ľúto, iný je rád, že končí. Niekto zdôrazňuje jeho zásluhy na poeurópštení Slovenska, iný v ňom vidí zosobnenie podrazov a korupcie. Kto je Mikuláš Dzurinda?